+421915585875 rzarecky@gmail.com

Potrebujeme otvoriť naše srdce. Niekde na našej ceste sme ho privreli alebo úplne zatvorili. Prestali sme si veriť, naša sebahodnota a sebaláska klesla na bod mrazu a začali sme sa riadiť tým, čo povedia ostatní.

Zo srdca sme sa presunuli do rozumu, naháňame sa ako na pretekoch, snažíme sa cvičiť, behať, chodiť na kurzy a skľudniť tento uponáhľaný život. Snažíme sa stíšiť našu myseľ.

Rozum a srdce sú dve strany jednej mince. Nedá sa fungovať v živote iba hlavou bez srdca, to by sa nám mozog za chvíľu prehrial a postupne napádal celé telo. Mozog je riadiaca časť, ak ho prehrejeme, prestáva fungovať zvyšok. Ako keď prehrejeme motor, začne dymiť a keď to preženieme, môže úplne zhorieť.

Ak žijeme iba hlavou, všetko čo sa nám v živote deje prechádza cez rozum, bez nacítenia sa srdcom, priťahujeme si do života rôzne zdravotné neduhy. Skleróza je jedným z mnoha príkladov, kedy je hlava prehriata zo všetkých možných myšlienok a potrebuje sa na chvíľu zastaviť. Nájsť spočinutie v meditácie, jóge, prechádzke v prírode, v skľudnení sa.

Tiež sa nedá fungovať opačne, iba v srdci bez hlavy, bez pochopenia toho všetkého. Môžeme otvoriť srdce dokorán a otvoriť sa bezpodmienečnej láske ku všetkému, ale bez spolupráce s hlavou to dlho fungovať nebude.

Sú ako ležatá osmička, v ktorej beháme zľava doprava a potrebujeme sa zastaviť, v strede. Vytvoriť rovnováhu medzi srdcom a hlavou.

V živote sme uverili mnoho veciam a tým pádom žijeme v takzvanej ilúzii. Tento rok 2018 prišiel čas obrovských vnútorných zmien a stále viac a viac ľudí sa prebúdza zo sna, v ktorom sme doteraz žili. V sne, kde sme sa riadili tým, čo povedali ostatní.

Prišiel čas sa pozerať sami na seba. Učili nás, že je to sebeckosť a my sme tomu uverili. Prestali sme myslieť sami na seba a uverili sme tomu, čo nám hovoria iní. Stratili sme sami seba a naše názory nemajú žiadnu váhu.

Z generácie na generáciu sa presúva tento spôsob výchovy. Prestali sme počúvať naše deti, ktoré sú múdrejšie ako my sami. Sú čisté duše, nenabalené všetkými tými vedomosťami, ktoré my šrotujeme v hlavách. Sú spontánne, radostné, plné energie a úprimného smiechu.

Sú i bezbranné. Iba nedávno sme to boli my. My sme boli tie malé deti a stále si ich v sebe nosíme. Boli sme vychovávaní štýlom: „Najprv dospelý, potom dieťa“. Čo povedal rodič, babka, dedko, to bolo sväté a dieťa sa tomu muselo prispôsobiť. Osvojilo si to za svoje, ale to neznamená, že je to správne. Iba prebralo názor, postoj, správanie niekoho iného.

Je dôležité počúvať deti. Máme sa od nich čo učiť. Netlačiť ich do vecí, ktoré oni nechcú robiť, ale spýtať sa ich, či to chcú robiť. Dieťa odpovie najčistejšie ako vie. Povie pravdu, nemá prečo klamať. To robí až ako dospelý, lebo stratil sám seba.

V kombinácii rodič = dieťa to bolo: najprv ja, potom ostatní, čiže najprv rodič, potom dieťa. Nepýtame sa detí na ich názor.

Spravíme mu čaj bez toho, aby sme sa ho pýtali. Ideme mu dať jesť namiesto toho, aby sme sa ho spýtali či je hladný. Posielame ho von, namiesto toho, aby sme sa ho spýtali, či chce ísť von. Dáme ho babke na ruky, bez toho, aby sme sa ho spýtali, či chce ísť babke na ruky.

Je to neustála manipulácia s dieťaťom, kedy mu stále hovoríme, čo má robiť, čo si má obliecť, kam má ísť, s kým sa má a nemá kamarátiť.

Stane sa to, že tento malý krpec vyrastie a namiesto toho aby sa riadil sám sebou, počúva ostatných. Má to tak hlboko vryté zo svojho detstva, že nie je ani možné konať inak.

Robíme to nevedome, lebo i my sme tak boli vychovávaní, ide to z generácie na generáciu stovky rokov. Boli tak vychovávaní naši rodičia, ich rodičia, ich rodičia, ich rodičia a tak ďalej.

Preto sme v živote často krát úplne stratení, nerozhodní a nevieme sa posunúť ďalej. Čakáme na pomoc z vonku, že nás niekto postrčí. Nakopne. A pritom sa máme nakopnúť sami.

Nastal čas si všetko toto uvedomiť. Vystúpiť z tejto hry na mačku a myš a začať byť sami sebou.

Ako byť sám sebou?

 

Potrebujeme sa zbaviť, doslova vyhodiť odpadky, všetky tie nezmysly z našej hlavy, ktoré sme sa za tie roky od detstva naučili. Vyhodiť všetko, čo nám kedy kto povedal. Mnoho krát to nie sú naše prežitky, ale myšlienky, postoje niekoho iného. Niekoho, kto nám hovoril čo máme v živote robiť, aký máme byť, podľa neho, nie podľa seba.

Slepo veríme tomu, čo sa kde povie. Veríme informáciám, ktoré sú nám dennodenne podsúvané z televízie, rádia, reklám, billboardov, od slávnych ľudí a medzi sebou si hovoríme, že to je pravda, lebo to povedal ten a ten. A pritom ten „slávny“ žije takisto v ilúzii, len o tom nevie. Neuvedomuje si to.

Spomaľ čítanie a pozri sa na svoj život spätne. Koho život žiješ? Svoj? Robíš to, čo si chcel vždy ty robiť?

Páči sa ti to ako sa obliekaš alebo je to len štýl, ktorý ti niekto vnútil, lebo je to v móde. Chodíš do posilky preto, lebo ty naozaj chceš, alebo veríš tomu, že potrebuješ vyzerať dobre, aby si sa páčil iným. Hovoríš druhým to, čo vychádza z teba? Čo sú tvoje prežité situácie alebo opakuješ názory niekoho iného?

Pozrime sa úprimne na náš život spätne, úprimne sa pozrime na situácie, ktoré sme prežili, ktoré teraz robíme, či vychádzajú z nášho srdca, z nášho najhlbšieho presvedčenia.

Potrebujeme vyhodiť strach, ktorý máme tak hlboko zakorenení. Strach z toho, že v živote nič nedokážeme, lebo sme často počúvali, ty nič nedokážeš, radšej nekresli, nespievaj, netancuj, neusmievaj sa, nič nerob a tam sme sa uzavreli. Uzamkli sme tam sami seba, naše sny a to kým naozaj sme.

V živote nepotrebujeme dokázať absolútne nič. To iba ego si potrebuje stále niečo dokazovať a byť všade prvé. My potrebujeme otvoriť naše srdce a byť konečne sami sebou. Prejaviť sa, ukázať sami sebe i svetu kým naozaj sme.

Najbohatším miestom na svete je cintorín, lebo tam ležia milióny nezrealizovaných myšlienok a  nápadoch, lebo sa ľudia báli prejaviť, otvoriť sa.

Myslíme si, že tráva je zelenšia za susedovým múrom, ale je to iba ilúzia. Keď preskočíme plot, zistíme, že je taká istá ako naša. Porovnávame sa, ohovárame, ukazujeme na druhého aký je on a pritom sa nevyznáme ani sami v sebe.

Všetci ľudia, ktorých máme pri sebe, iba odrážajú nás samých. Nastavujú nám zrkadlo. Raz mi jedna kamarátka vravela, ten chlap ma tak naštval. On ju v skutočnosti vôbec nenaštval. Naštvala sa sama. On jej iba zrkadlil niečo, čo nemá vyriešené sama v sebe.

Ak sa na niekoho hneváme, hneváme sa iba sami na seba. Predstavme si človeka, ktorý nás v živote sklamal, nahneval ako stojí pred nami. A namiesto neho si predstavme zrkadlo. On je tým zrkadlom. Ľudia, ktorí stoja pred nami, o ktorých si myslíme, ako nás sklamali, nahnevali, ublížili, nám iba odrážajú nás samých a naše nespracované veci.

Potom sa stane to, že tieto nespracované veci idú s nami celý život. Napríklad v detstve nám mohol niekto ublížiť a ak to my nemáme spracované, táto situácia sa nám opakuje stále dokolečka, len s inými ľuďmi.

Najlepšie na pochopenie, to bude vysvetliť priamo na príklade.

 

Jedna pani mi hovorila, že je veľmi nahnevaná na kolegyňu v práci, lebo jej prebrala klienta. Spýtal som sa jej: „Kedy v minulosti vám niekto niekoho prebral?“ Pani si spomenula, že keď bola mladšia, jej najlepšia kamarátka jej prebrala frajera. Vtedy sa na ňu veľmi nahnevala, neodpustila jej. A tá situácia sa jej odvtedy opakuje stále dokola, len s inými ľuďmi.

Tak ak príde do situácie, že jej kolegyňa preberie klienta, spustí sa v nej celý ten proces hnevu, neodpustenia, lebo nemá vyriešenú tú prvotnú príčinu. Stále sa jej to opakuje.

Ďalšia pani mi hovorila, že všetko, čo si v živote kúpi, sa jej pokazí a musí to ísť dať reklamovať. Otázka na ňu bola: „Kedy vám v detstve niekto niečo pokazil?“ Prišla nato, že keď bola malá, dostala od rodičov kočík, ktorý jej pokazila jej kamarátka. Tým, že sa vtedy ako malé dieťa nahnevala na kamarátku a neodpustila jej, táto situácia sa jej opakuje stále dokola. Až kým si to neuvedomí.

Ak v živote na niekoho ukazujeme prstom, nezabúdajme že tri smerujú na nás. Ľudia, ktorých máme pri sebe, rodinu, partnerov, priateľov, kamarátov, kolegov, okoloidúcich, sú našim odrazom.

Ak sa nám niečo na niekom nepáči, s tým druhým to nemá nič spoločné. On iba odráža nás samých, naše nevyriešené veci z minulosti.

Keď sa na náš život začneme pozerať úprimne a začneme veriť viac samému sebe, pozerať sa nato, čo sme si priali robiť mi a nie iní, začneme sa riadiť vlastnými skúsenosťami a nebudeme slepo veriť, kde sa čo povie, napíše, spraví, začne sa pomaličky a postupne otvárať aj naše srdiečko.

Samozrejme je za tým viac vecí, ale momentálne je dôležité si uvedomiť tieto a ďalšie prídu postupne.

Potrebujeme začať, teraz, v prítomnosti, nie zajtra, lebo to neexistuje. Zajtra o tomto čase, bude tiež iba tu a teraz. Aby nastala zmena v našich životoch, potrebujeme začať sami od seba. Článkami, videami, telefonátom alebo osobným rozhovorom vám môžem ukázať dvere, ale vojsť musíte sami.

A tam, po vstúpení do svojho srdca si začneme uvedomovať kým v skutočnosti sme, aké je naše poslanie tu na zemi a čo sme sem prišli robiť. Ešte pred narodením sme sa pre toto rozhodli. Nemali sme jednoduchú cestu, od narodenia sme žili v ilúzii, odklonili sme sa od nášho pôvodného zámeru s ktorým sme sem prišli a stratili sami seba.

Tak ako sme sa pred narodením rozhodli, čo sem ideme vykonať, takisto je voľba na nás ako sa rozhodneme aj teraz.

 

Dôležité: Nie so všetkými článkami, resp. niektorými jeho časťami, ktoré som napísal, sa v súčasnosti stotožňujem. Je to tým, že sa vnútorne vyvíjam a posúvam ďalej. Sú tu ponechané pre tých, ktorí sú na rovnakom alebo podobnom stupni vedomia ako som bol ja, keď som ich písal.

Autor Radoslav Zárecký


Články, ktoré píšem, vychádzajú z mojich skúseností a z môjho pohľadu na svet. Zrkadlia veci, ktorými momentálne prechádzam a pomáhajú mi lepšie sa v nich vyznať. Ako bonus ich zdieľam s vami, lebo sa možno nachádzate v podobnej životnej etape a môžu vám pomôcť niečo pochopiť i na vašej ceste. Môžete i nemusíte sa s nimi stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi