+421915585875 rzarecky@gmail.com

Za všetko v mojom živote som si mohol sám. Chronickú žihľavku, zhoršenie zraku, 2x ťažkú depresiu, naštrbené vzťahy s ľuďmi, tráviace problémy a tak ďalej. Privodil som si ich sám svojim zmýšľaním, postojmi k životu a hnevom, ktorý som v sebe dusil. Dusil som ho natoľko, až poklica na parnom hrnci odstrelila.

Dlho som sa hral na obeť. Obviňoval som z toho iných a úplne mi unikalo, že to peklo som si robil sám. Nech sme mali akokoľvek ťažké detstvo či dospievanie, zažili sme smrť blízkych, sklamanie, opustenie, zneužívanie, časté bitky, krik, nadávky, peklo zo života si robíme my sami. Cesta k sebe môže byť bolestivá, ale i o tom rozhodujeme my sami.

Nie druhí môžu zato, kým sme teraz, čo robíme, ako sa správame, ale my sami. My sami sa môžeme teraz rozhodnúť a všetko zmeniť lusknutím prsta, tým, že začneme sami od seba. Že začneme robiť veci, ktoré nám chýbali, alebo chýbajú, začneme ich robiť my sami, tu a teraz.

Predstavme si, že nám niekto v minulosti ublížil. My sa na toho človek nahneváme a čo spravíme s tým hnevom?

Ja sám v minulosti netušil, že ten hnev treba ventilovať, treba ho vypustiť, vykričať hlboko v lese, vyboxovať, alebo sa rovno z daným človekom porozprávať, vysvetliť si to.

Hnev, ktorý držíme v sebe i hocijakú inú emóciu, v nás rastie. Hromadí sa. Lepí sa jeden na druhí a keď je ho tam moc, vzniká pretlak. A on sa potrebuje niekam pretlačiť. Takýto pretlačený sa dostáva von neprirodzene a spôsobuje nám zdravotné i životné problémy.

Deje sa i to, že ak nám niekto v minulosti ublížil a my tu vec nemáme v sebe spracovanú, do života si stále dokola priťahujeme toho istého človeka, tú istú, respektíve podobnú situáciu. Cez iného človeka či situáciu sa nám ukazuje, čo nemáme vyriešené. Točíme sa stále v kruhu a padáme hlbšie a hlbšie.

Človek, na ktorého sa mi sami hneváme, za hocičo, čo nám z nášho pohľadu zlé spravil, on na opačnej strane ani nemôže tušiť, že my sa naňho hneváme. On zo svojho pohľadu robil najlepšie ako vedel, a robil hlavne to, čo vedel. Nevedel konať inak. Nepoznáme jeho pohnútky, prečo spravil to a to a aj napriek tomu sa naňho hneváme.

Odsúdili sme ho. Človeka, u ktorého nevieme, čo ma za sebou. Čo ho k tomu viedlo. K bitke, vražde, znásilneniu, hádkam, kriku.

Namiesto toho, aby sme za človekom prišli a otvorene sa s ním porozprávali, držíme tie emócie v sebe, lebo máme strach. Ak by sme nemali v sebe strach, otvorene by sme sa medzi sebou rozprávali. Máme strach sa otvorene rozprávať, dať svoje emócie von, to čo cítime. Bojíme sa, čo povedia iní. Že nás potrestajú, nebudú mať radi.

Bojujeme o lásku celý život. Bojíme sa prejaviť, dať von skutočné pocity, len aby sme o ňu neprišli. O lásku ľudí v našom blízkom okolí, o uznanie, pochvalu, pohladenie. Bojíme sa o lásku, ktorú dostávame zvonku, pritom skutočná láska vychádza zvnútra, z nášho srdca.

Tento boj o lásku nám spôsobuje všetky možné i nemožné zdravotné problémy. Potrebujeme sa naučiť začať robiť veci, ktoré chceme robiť my, s nadšením, radosťou i láskou. Nie veci, ktoré po nás chcú ostatní.

Naučiť sa slobodne a otvorene prejavovať svoje skutočné pocity. To, čo skutočne cítime, povedať cez svoje ústa. Uvoľniť našu krčnú čakru, ktorá súvisí zrovna so sebavyjadrením. Uvoľniť krk, ktorý máme následkom toho, že držíme tieto veci v sebe, tak často stuhnutý či seknutý.

Potrebujeme vypustiť paru z tohto tlakového hrnca nášho života a ukázať kto v skutočnosti sme. Buďme príkladom i pre naše deti. To, čo v detstve do nich zažneme, čo im ukážeme, formuje ich život ďalej. Deti sú veľmi múdre, ale my dospelí v nich tú múdrosť potlačujeme. Robíme z nich ľudí ako sme my sami.

Uponáhľaní a stále šrotujúci myšlienky v hlave. Deti žijú v srdci, preto majú toľko energie. Deti sú láska sama o sebe. Oni nás sem prišli učiť, ako my dospelí máme byť ako oni. Ako malé deti, ako sa mi sami máme spojiť so svojim srdcom.  Iba tak budeme ako malé deti, plné radosti, smiechu, usmievavých očí, nekonečnej energie.

Deti žasnú nad všetkým. Kedy sme my naposledy nad niečím žasli? Kam sa vytratila tá iskra detskej radosti?

Pozorujme naše deti. A keď ich nemáme, máme ich všade okolo seba. Pozorujme ich. Oni nás učia, ako byť zdraví, šťastní, plný sily, radosti, lásky, súcitu. Deti hovoria veci na rovinu, presne tak ako cítia. Robia to, čo cítia. Jediný, kto ich obmedzuje v ich živote, je dospelý človek, lebo on už nemá oči a srdce dieťaťa. Žije v hlave, v rozmýšľaní, kalkulovaní, analyzovaní.cesty k sebe

Deti sú veľkým darom pre nás všetkých. Potrebujeme si len spomenúť na to obdobie, keď sme nimi boli. Na obdobie predtým, než sme si začali všetko brať osobne a robiť zo seba toho uboleného, nešťastnú.

Na obdobie predtým, než sme sa začali stávať už viac dospelými ako deťmi.

Návrat do srdca nám prináša šťastie v živote. S ním ide ruka v ruke hojnosť, zdravie, láska, úsmev, radosť, peniaze, súcit, všetkého dostatok.

Keď sa vrátime domov, sme opäť ako malé dieťa. Nie doslova, nepotrebujeme dudlík či plienky 🙂 Sme dieťaťom. Sme láskou, radosťou, šťastím. Už to nehľadáme nikde vonku. Sme tým tu a teraz, každý deň i noc.

Už nepracujeme… Hráme sa. Život je hra, začíname tvoriť a o to, sa delíme s ostatnými.

Nehneváme sa… Odpúšťame a ešte rýchlejšie žiadame o odpustenie.

Vrátili sme sa späť, do čias, kde život bol hrou. Kde sme žasli a svietili nám oči. Náš život mal zmysel. Robili sme veci, lebo sme ich mali radi. Nie pre peniaze, pochvalu, či odmenu, ale pre radosť. I keď sme zato potom dostali peniaze, či odmenu, ale nerobili sme to pre ňu. Robili sme to preto, lebo nás samých to baví.

Jediné, čo potrebujeme na ceste k uzdraveniu, šťastiu, láske, je začať sami od seba. Začať robiť tie zmeny, ktoré po nás život či choroba chce. Sú nevyhnutné pre náš vnútorný rast, pre znovuobjavenie a zažehnutie toho svetielka, ktorým sme my sami 🙂

Držím ti palce na tvojej ceste, k samému/samej sebe. Neexistuje správna či nesprávna cesta, je len jedna cesta a to cesta k sebe.

 

Autor Radoslav Zárecký


Články, ktoré píšem, vychádzajú z mojich skúseností a z môjho pohľadu na svet. Zrkadlia veci, ktorými momentálne prechádzam a pomáhajú mi lepšie sa v nich vyznať. Ako bonus ich zdieľam s vami, lebo sa možno nachádzate v podobnej životnej etape a môžu vám pomôcť niečo pochopiť i na vašej ceste. Môžete i nemusíte sa s nimi stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi