+421915585875 radoslav@terapiareiki.sk

Malé dieťa, aj keď nevie rozprávať, presne vie, čo chce, nechce, ku komu chce ísť a ku komu nie. Rozpráva sa s nami cez svoje pohyby, mimiku, plač. My ho mnoho krát nepočúvame a zachádzame s ním ako s tovarom.

Prehadzujeme ho z jedných rúk do druhých, bez toho, aby sme sa ho spýtali či to chce. A aj keď sa ho spýtame, či chce ísť babke na ruky, dieťa sa odtiahne, aj tak ho babke dáme. A potom plače. Jasne nám ukázalo, že to nechcelo.

Deti sú najväčším darom, ktoré tu máme. Sú to čisté duše. Úprimné, radostné, s poriadnou dávkou energie, lebo žijú vo svojom srdci. Dieťa nás neoklame, nemá prečo. Ak áno, tak sa to naučilo od svojich najbližších.

Rešpektujme naše deti. Ak nerešpektujeme ich, nerešpektujeme ani sami seba. Naše vnútorné dieťa. Tým kým sme boli ako malí.

Ak nám dieťa vyplúva jedlo, znamená to, že si už neprosí. Ak kýve hlavou, že nebude jesť, nie je hladné. My sa ho snažíme oklamať rôznymi lietadielkami aaa brrrm ide lietadielko a veľká pusinka a má to tam.

Neuvedomujeme si, čo im robíme, lebo sami sme boli tak vychovávaní. Rozprávame sa s nimi ako keby mali o koliesko menej a pritom oni sú múdrejšie ako my.

Potrebujeme sa naučiť byť ako oni. Spojený s našim srdcom. My dospelí sme prevažne v hlave. Stále rozmýšľame, analyzujeme, nevieme vypnúť. Deti sú úplne vypnuté, ponorené do hry. Všimnime si ako sa hrajú, sú úplne zapálené preto, čo robia. Nerozmýšľajú.dieťa

Žijú v prítomnosti. Dieťa dokáže plakať a v momente ho zmeniť na široký úsmev a smiech. Žije pre každý jeden moment.

Medzi nami je mnoho ukážkových rodičov, ktorí počúvajú svoje deti, vnímajú ich a rešpektujú ich potreby. Netlačia ich do toho, čo nechcú robiť.

Mnoho detí má alergie rôzneho druhu iba z toho, že ich rodičia tlačia do vecí, ktoré oni robiť nechcú. Dávame im jesť a pritom nám jasne ukazujú, že nechcú. Tlačíme ich do športov a činností, ktoré nechcú robiť.

Nemajú alergiu na trávu, topole a ďalšie kúsky prírody. Ona je tu pre nás, ale nie nato, aby nám škodila a mali sme z nej alergie. Alergie sú odrazom výchovy, kde sú deti tlačené do vecí, ktoré nechcú robiť, jesť, piť a podobne.

Môžeme byť šťastní, zdraví, plný radosti, smiechu, úprimného úsmevu a mnoho ďalších vecí. Máme tu nato obrovských učiteľov. Deti. A nemusia byť ani naše, nemusíme mať vlastné deti, aby sme sa od nich učili.

Môžu mať deti naši známi, rodina, priatelia, vidíme ich bežne vonku. Môžeme sa od nich učiť akokoľvek.

Minule som išiel domov a súčasne do vchodu so mnou išla mamička s dieťaťom, čakali na výťah. Dieťa povedalo: „Chcem ísť po schodoch.“ Mamička jej nato povedala: „Veď vonku si povedala, že ťa bolia nôžky, ideme výťahom.“

To malé dieťa už dávno zabudlo, že ju vonku pred 10 minútami boleli nôžky. Dieťa žije v prítomnosti, pre každý okamih. 10 minút dozadu je dávna minulosť. Rozhodlo sa v danej chvíli, že chce ísť peši. Počúvajme deti, čo nám hovoria a dovoľme im robiť to, čo chcú, ak je to možné.

Môžeme mať absolútne všetko, ak budeme opäť ako malé deti.

 

Pevné zdravie, šťastie, lásku, užívanie si života so všetkým čo prináša. Začneme počúvať opäť svoje srdce, našu intuíciu, naše vlastné vnútorné dieťa, toho krpca, ktorým sme boli ako malí.deti najväčší učitelia

Začnime sa opäť hrať. Robiť opäť to, čo nám prinášalo radosť ako malým a to čo nám prináša radosť teraz. Ak robíme v živote, čo nás nebaví, vstávame do práce, ktorá nás nenapĺňa, podkopávame tým svoje zdravie i šťastie.

Nie druhí môžu zato, ako sa práve teraz máme, ale my sami. Rozhodnime sa byť opäť tým malým krpcom, spojme sa so svojim vnútorným dieťaťom, dajme mu to, čo potrebuje.

Potrebuje lásku, objatie, pusu, hrať sa, aby sa tešilo zo života.

Máme v sebe toľko prehier, bolesti, utrpenia. Vytvárame si ho sami. Tí ktorí nám ublížili, možno ani netušia, že my sa hneváme. To naše malé vnútorné dieťa je zranené. Cíti sa ublížené, opustené. Klame, nedôveruje ľuďom v živote. Hovorí, ako je všetko na nič, aká je zlá doba, spoločnosť.

Doba je v poriadku, je taká aká vždy bola, to jeho vnútro nie je ok. Naše vnútro. Nás dospelých. Deti, ktoré okolo seba máme nám ukazujú, ako sa máme sami spojiť s našim vnútorným dieťaťom.

Cez pravdu. Cez lásku. Cez rozprávanie sa. Cez smiech. Cez činnosti, ktoré mu prinášajú radosť. Cez úprimnosť k sebe i k okoliu.  Cez rešpektovanie samého/samej seba.

Ak budeme deti naďalej klamať, že darčeky na Vianoce nosí Ježiško, budú klamať i oni v živote. My sami ich to učíme.

Spomeňme si, keď sme sa dozvedeli, že darčeky nosia rodičia a nie Ježiško. Ako sme sa cítili? Áno, sklamane.

A teraz si predstavme, že 7 až 10 rokov dieťaťu klameme, že darčeky nosí Ježiško a v jedny Vianoce nato príde samé, alebo mu rodičia povedia, že to tak nie je. Dieťa zažíva obrovské sklamanie. Cíti sa oklamané.

Nedávno som sa rozprával s kamarátom, ako sme sa cítili sklamaní na predstavení v škôlke, keď sme zistili, že Kuka ovládajú nejakí ľudia. Ako malí sme sme verili, že Kuko je živý. Sme nadšení, že príde do škôlky a potom obrovské sklamanie.

Je dôležité, aby sme sa s deťmi rozprávali. Vysvetli im už ako malým, ako sa veci majú. Ak nás prichytia pri milovaní, povedať im, čo sme robili. Milovanie je prirodzená vec, robíme to všetci a predsa tak deti prichádzajú na svet.

Oni všetkému pochopia, sú veľmi múdre. Sú to naši najväčší učitelia, ak im to dovolíme.

Ak sme uverili týmto detským klamstvám a v živote nás niekto oklame, podvedie, tieto veci sa iba nabaľujú nato, čo tam už máme nespracované z detstva. Tým, že sa s deťmi nerozprávame, držia všetky emócie v sebe. My sme ich naučili neplakať, keď je nám ťažko. My sme im odovzdali to, ako vychovávali nás.

Celý život je o vzťahoch. Ak sa manželia nerozprávajú, čo majú nové, ako sa cítia, majú, rozvedú sa. Komunikácia, rozprávanie sa, je základom šťastných vzťahov.

Otvoriť ústa a povedať svoj názor. Čo sa nám páči, čo sa nám nepáči, povedať si ako sa máme, cítime, čo sme zažili, aký sme mali deň.

Čím menej sa rozprávame s deťmi, tým viac sa uzatvárajú do seba.

 

Keď dospievajú, nemôžeme sa potom čudovať, že sa s nami nerozprávajú, vzdorujú, majú na dverách cedulku klopať, keď sme sa s nimi pred tým nerozprávali.

Vracia sa nám to, čo sme do nich zasiali.

Môžeme to zmeniť, teraz hneď. Tým, že budeme úprimní voči nim, sme úprimný hlavne voči sebe. Všetko, čo do nás odchádza, k nám i prichádza. Všetko sa nám vždy vráti a veľa krát v úplne inej podobne ako sme to vyslali.

Rozprávajme sa s našimi deťmi. Rešpektujme ich a počúvajme ich. Učme sa od nich, idú nám príkladom.

 

Autor Radoslav Zárecký


Mám 30 rokov. Pomaly to bude rok, čo som sa dostal z ťažkej depresii za 1 rok a pár mesiacov, bez užívania tabletiek. Mení sa mi celý život úplne od základov. Robím terapie s ľuďmi, ktorí sa potrebujú vo svojom živote posunúť ďalej. K tomu sme s priateľkou otvorili realitnú spoločnosť www.realityzarecky.sk a predávame nehnuteľnosti. Venujeme sa i video produkcii. Ak robíme, čo nás baví, môžeme robiť čokoľvek. Robíme to s nadšením, s láskou a tá je cítiť i v našej práci 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi