+421915585875 rzarecky@gmail.com

Medzi veľmi dobré príklady ako funguje potlačovaný hnev je výrok: „chlapi neplačú“. Keď ako malí nevyronia ani slzičku, potláčajú v sebe strach a na jeho základe vzniká hnev až nenávisť. V dieťati to rastie a rastie, je ako sopka, v ktorej sa to všetko zbiera a raz vystrelí.

Dôsledkom v živote je, že človek trpí. Od strachu, hnevu, nenávisti až k utrpeniu. Všetko to spolu súvisí. Je jedno, či chlapci potláčali hnev neplakaním, alebo dievčatká videli svojich rodičov hádať sa, celkovo dieťa zažilo ťažké situácie ako rozvod rodičov, smrť, opustenie a tak ďalej.

Dieťa je nevinné, čisté, nerozumie, prečo sa to všetko deje. Nikto mu poriadne nič nevysvetlí a v ňom sa to len zbiera. Potláča plač, hnev, smútok, čoho následkom je, že vyrastie z neho dospelý človek, ktorý sa zabudol tešiť, radovať, usmievať, stratil sám seba.

Všetky potlačené emócie treba dať von. Ak nechceme, aby sme vybuchli ako sopka a naša láva zaliala všetko naokolo.

 

Prvá technika je: Napísanie listu.

 

Budete doma vkľude, zapáľte si bielu sviečku, zoberte si čistý papier (aj viac) a pero. Sadnite si k stolu a predstavte si človeka, ktorý vám v živote veľmi ublížil, akoby sedel pred vami. Predstavte si ho a všetky situácie, ktoré ste s ním zažili, kedy ste sa naňho hnevali.

Zoberte pero do ruky a napíšte mu list. Dajte zo seba von všetko, čo ste mu kedy chceli povedať a nepovedali. Teraz máte príležitosť. Píšte ako cítite, ak chcete použiť nadávky, použite ich. Počas písania môžete zatínať päste, cítiť tlak na hrudníku alebo sa vám zatočí hlava. Je to v poriadku, napite sa čistej vody a pokračujte. Vaše telo len reaguje na všetko to potlačené, čo tam máte.

Ak sa vám bude chcieť kričať, kričte. Nadávať, nadávajte. Plakať, plačte. Vklude zboxujte vankúš, dajte to všetko von. Nebráňte sa emóciám, ktoré prichádzajú, nebojujte s nimi, nechajte ich cez seba prejsť.

Všetko dajte von, uľaví sa vám.

Môžete zapísať aj viac strán. Možno si budete musieť túto techniku písania zopakovať viac krát. Keď budete cítiť, že ste dopísali, dobrá správa je, že tento list nebudete nikomu dávať. Pôjdete von, najlepšie niekam na pole, vykopete malú jamu, list spálite a zakopete pod zem.

Poďakujte, že potlačený hnev, ktorý ste si v sebe tak dlho nosili, je z vás von.

 

Druhá technika je: Vykričanie sa v lese.

 

Máme tu toľko prírody, lesov, stromov, jazier, morí. Miest, kde môžeme byť sami. Boli ste niekedy v lese? Do lesa odporúčam chodiť pravidelne. Je jedno, či sa doň ideme len tak prejsť, alebo sa cítime unavení, vždy z neho vychádzame plný energie a zrelaxovaní.les

Pri vstupe do lesa si v duchu alebo nahlas povedzte, čo idete riešiť a poproste bytosti lesa, nech vás zavedú na bezpečné miesto, kde môžete tento rituál vykonať.

Neberte ako samozrejmosť, že vojdete do lesa a začnete tam kričať. V prírode je ticho, nekričí sa tam, je tam kľud. To, že bytosti nevidíme našim fyzickým zrakom, neznamená, že neexistujú.

Zázrak je krásne slovo často vychádzajúce z úst ľudí, ktorí videli alebo sa im stalo niečo neuveriteľné, nepochopiteľné. Keď slovo zázrak rozdelíme, je to za-zrak, čiže za zrakom. To, čo je mnohým z nás neviditeľné našim fyzickým zrakom, sa nachádza za zrakom.

Vo svete sú ľudia, ktorí tieto bytosti, energie vidia tretím okom, ktoré sa nachádza medzi obočím.

Trošku som odbočil, poďme späť.

Akonáhle požiadate o bezpečné miesto, nechajte sa viesť. Keď budú chcieť ísť vaše nohy doľava, choďte doľava. Keď doprava, choďte doprava. Keď budete na správnom mieste, pocítite to.

Opäť ako pri písaní listu si pred sebou predstavte situáciu, ktorú ste tam prišli riešiť. Napríklad ak vás otec ako malých bil, alebo ste videli ako bije mamu a máte v sebe veľký hnev, vráťte sa v sebe do tejto situácie a dajte to von. Kričte. Poriadne nahlas.

krik

Dajte to zo seba von. Predstavte si tu situáciu, akoby sa teraz odohrávala. Vklude sa správajte ako blázon, skáčte, kričte, búchajte päsťami o zem, robte všetko tak ako cítite, nechajte tú emóciu prúdiť. Už to viac nepotláčajte.

A na konci, keď budete cítiť, že na dnes stačí, poďakujte lesu, že ste tu toto „bláznovstvo“ mohli vykonať. Poďakujte sa zemi, že odobrala z vás váš potlačený hnev.

 

Ak sa v živote cítite nahnevaní, smutní, rozhorčení, nepochopení, neuznávaní, bojazliví + plno ďalších emócii, prijmite to, že sa tak cítite. Ak ste smutní, prijmite, že ste smutní. Buďte smutní najlepšie ako viete.

Od malička nás učia, že keď si smutní, aj tak sa usmievaj. Takto ideme sami proti sebe a skutočný problém zatláčame ešte hlbšie. Klameme sami seba. Sme smutní a oblepujeme si pozitívnymi afirmáciami celý byt, namiesto toho, aby sme pochopili, že to stačí prijať.

Ak v živote neprimáme veci, ako sa cítime, alebo ktoré sa nám stávajú, bojujeme s nimi. A na základe toho trpíme.

Hovorí sa: „Bolesť je normálna, ale utrpenie je dobrovoľné“. Ak bolesť neprijímame, trpíme. Utrpenie si vyberáme sami.

Tu a teraz nech sa cítite akokoľvek, prijmite to. Poďakujte sa svojej bolesti, chorobe, akejkoľvek emócii, ktorá vami ide. Prišla s pozitívnym zámerom. Zastaviť vás a ukázať vám, že nejdete v živote dobrým smerom, že sa na niečo nepozeráte správne.

Zmenou myšlienok, postojov k životu, láske k sebe samému, sebe samej, pochopením, prijatím, odpustením sa uzdravíme sami z každej choroby.

Možno budete musieť napísať viac listov, viac krát sa vrátiť do lesa. Sme ako cibuľa. Veľká s kopec slupkami i vrchnou šupkou s trochou hliny. Človek, resp. to nevinné, čisté dieťa, ktorým sme boli každý jeden z nás, áno aj vy :),  je ten stred cibule, to malé svetlé jadro.

A tým ako nás formovala spoločnosť, rodičia, učitelia, kamaráti, sme si okolo seba vytvorili rôzne masky, obranu, slupky cibule.

Samozrejme cibula ide ošúpať aj celá naraz, ale keď to prirovnáme k človeku, ten by tú bolesť ošúpavania svojich masiek, obrany, naraz nezvládol. Ak sa chceme uzdraviť z hocijakej choroby, musíme dávať slupky cibule dole postupne. Jednu po druhej. Vyriešenie jednej traumy z detstva, nás pustí k druhej slupke, tá k tretej až kým dôjdeme k jadru. K nám samých. K svetlu.

Napísaním jedného listu, odpadne iba jedna slupka cibule, ktorá vás pustí k ďalšej. Tak je to so všetkým, až kým neprídete na koniec.

A tam si uvedomíte, že je to začiatok nekonečna 🙂

 

Dôležité: Nie so všetkými článkami, resp. niektorými jeho časťami, ktoré som napísal, sa v súčasnosti stotožňujem. Je to tým, že sa vnútorne vyvíjam a posúvam ďalej. Sú tu ponechané pre tých, ktorí sú na rovnakom alebo podobnom stupni vedomia ako som bol ja, keď som ich písal.

 

Autor Radoslav Zárecký


Články, ktoré píšem, vychádzajú z mojich skúseností a z môjho pohľadu na svet. Zrkadlia veci, ktorými momentálne prechádzam a pomáhajú mi lepšie sa v nich vyznať. Ako bonus ich zdieľam s vami, lebo sa možno nachádzate v podobnej životnej etape a môžu vám pomôcť niečo pochopiť i na vašej ceste. Môžete i nemusíte sa s nimi stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This