+421915585875 radoslav@terapiareiki.sk

Zopakujem ešte raz túto vetu: Ak chceme zistiť „Kto som“ alebo „Kto sme“, najprv musíme pochopiť kto nie sme.“ Pozeráme sa na seba do zrkadla a myslíme si, že to sme my, ale je to iba náš odraz. Strom odrážajúci sa v jazere nie je stromom v jazere, iba jeho odrazom. Stačí do jazera hodiť kameň a strom sa rozplynie.

To, čo vidíme v zrkadle, ako sa na seba pozeráme, je iba odraz, klam, ilúzia. To nie sme my. Teraz si môžeme myslieť, že sme tí pred zrkadlom, ale to je tiež iba ilúzia ako strom stojaci nad jazerom.

Ak si chceme odpovedať na otázku Kto som alebo Kto sme, potrebujeme zabudnúť na to kým sme teraz, lebo to nie sme my. Zabudnúť na všetko, čo nás kedy učili v školách, ako nás vychovávali, čo sme kedy počuli, čo nám hovorili druhí a stále hovoria, o nás samých, o svete vonku.

Sme tak posadnutí počúvaním druhých ľudí, že sme zabudli sami na seba. Dôverovať sebe, životu a všetkému čo sa v ňom deje.

Potrebujeme sa prestať riadiť vonkajšími vplyvmi, ktorými sme dennodenne ovplyvňovaní z televízie, rádia, od susedov, blízkych, priateľov, sociálnych sietí, škôl, kurzov a všetkého možného.

Vysvetlím bližšie, čo sa s nami stalo a ako to ovplyvňuje náš život.

 

Každý sme raz boli malým dieťaťom. Bolo to iba nedávno. Malé deti sú úžasné stvorenia, vždy hovoria pravdu, sú spontánne, plné energie, života, radosti a smejúcich sa očí. Tak ako je malé dieťa nevinné a čisté, je takisto aj bezbranné a naivne verí všetkému, čo sa mu povie. Od rodičov, čo sa povie v škôlke, škole, čo hovoria známi. Dieťa počúva a to čo počuje, si osvojuje veľa krát za svoje.

Mnoho ľudí si myslí, že sú múdrejší ako svoje deti, pritom opak je pravdou. Mali by sme sa od deti učiť a počúvať ich a namiesto toho robíme presný opak. Hovoríme im čo majú robiť a vsúvame im naše životné vzorce, naše nesplnené sny a chceme od nich, aby žili život niekoho iného, hlavne nie ten vlastný.

Okrem rodiča, ktorý sa stará o dieťa, je ten rodič hlavne sprostredkovateľ, cez ktorého sa duša inkarnuje do ľudského teľa. A ten malý človiečik sem prišiel s nejakým zámerom a poslaním, ktoré prišiel sem na zem robiť.

Mnoho krát sa k svojmu poslaniu ani nedostane, lebo hneď od narodenia je chopený do pasce, ako počúvať všetkých naokolo, len nie svoje srdce.

Medzi nami stále viac a viac pribúda rodičov, ktorí začínajú počúvať svoje deti a nesnažia sa ho oklamať rôznymi fígľami. Napríklad pri jedení, dieťa kíve hlavou, že nechce, ale rodič vymýšľa lietadielka, len aby mu to tam nacpal.

Potom vklude vznikne veta: „Kým to nezješ, nepostavíš sa od stola.“

Je to manipulácia s dieťaťom od samého začiatku. Mnoho krát si to neuvedomujeme a sami rodičia za to veľa krát nemôžu, lebo ich tak isto vychovávali. Stále sa to presúva z generácie na generáciu, tzv. dedičnosť.

Stále dokola opakujeme tie isté vzorce správania.

Ak malému dieťaťu stále opakujeme: „Poriadne sa von obleč, aby si neprechladol.“ Tak toto dieťa vyrastie a stane sa z neho na základe tejto vety, ktorú dokolečka počúval v detstve, poriadny zmrzlík, ktorý keď sa poriadne neoblečie, tak naozaj prechladne.

Toto sú takzvané programy, ktoré sú v nás hlboko nainštalované a my na základe týchto programov žijeme. Dokonalý matrix.

Nedávno som volal s jednou pani, ktorá mi hovorila, že všetko čo si kúpi nové, musí dať reklamovať, lebo sa to vždy pokazí. Po chvíľke sme došli k tomu, prečo sa jej tento program stále opakuje dokolečka pri každom výrobku, ktorý si kúpi.

Keď mala cca 7 rokov, rodičia jej na Vianoce kúpili nový kočík a ten jej kamarátka pokazila. To malé nevinné dieťa, ktoré sa pozerá na svet úplne inými očami ako dospelý, si z toho  zobralo to, že sa na kamarátku nahnevala a ten potlačený hnev v nej samej spravil to, že v živote čokoľvek si kúpi, pokazí sa jej to.

Všetko, čo bolo v detstve do nás vložené, nainštalované, ide s nami celý život, kým si to neuvedomíme.

Kým program neodinštalujeme. Odinštalujeme ho uvedomením si toho programu.

Ak nám ako malým deťom povedali: „Nekresli, ty nevieš kresliť, spievať, variť, tancovať, skákať. Z teba nikdy nič nebude. Nič nedokážeš. Si nula. Samé zápory.“ Tak to malé nevinné dieťa tomu uverilo. To dieťa nosíme každý jeden v sebe. Aj ty, čo teraz čítaš tento článok. Máš ho v sebe, v strede hrudníka, v tvojom srdci. Iba nedávno si bol malý, malá.

Ak ťa niečo bavilo v detstve, napĺňalo, dávalo ti slobodu a ty si to uzavrel, stále to tam máš, stačí to vytiahnuť a vyhodiť z hlavy všetky tie nezmysli, ktoré ti niekedy niekto povedal, že niečo nedokážeš.

Celý život od narodenia sme manipulovaní a každý nám hovorí, čo máme a čo nemáme robiť. Stratili sme na tejto ceste sami seba, prestali počúvať svoje srdce a riadiť sa ním. Namiesto toho veríme tomu, čo povedia ostatní.

Mnoho ľudí opakuje veci, ktoré oni opakujú po ľuďoch, ktorí ich tiež opakujú. Všetci takto opakujeme, čo niekto povedal, nepovedal, čo sa kde stalo a vôbec netušíme, či je to naozaj pravda.

Nedávno pri jednom rozhovore mi jedna pani povedala, že to je strašné s tými ľuďmi, majú chaty všade po Slovensku a len sa tam zašívajú a nič nerobia. Keď som sa jej spýtal odkiaľ má takúto informáciu a či tých ľudí pozná osobne, zrazu stratila reč, lebo sama nikoho takého nepozná. Je to len príklad ako niekto opakuje niečo, čo povedal niekto iní.

Obľúbená veta našich babiek: „Ty si schudol, pribral, nejaký si plnší v tvári, na zadku.“ Poznáme to asi všetci. Sú to takisto programy, ktoré oni často počúvali, buď tieto alebo nejaké podobné a to sa tak hlboko zaryje, keď sa niečo opakuje, že si to ľudia zapamätajú navždy.

Prečo myslíte, že sme sa v školách učili stále dokolečka básničky naspamäť? Načo nám to kedy bolo, hoj morho detvo mojho rodu, kto kradmou rukou siahne na moju slobodu, na túto básničku asi nikdy nezabudnem 😀

Potrebujeme sa zastaviť. Neveriť všetkému, čo nám povedia iní. Spýtať sa ich, odkiaľ to majú. Či je to ich múdrosť, alebo to niekde prebrali.

V televízii večne niekoho zabíjajú, samé nehody a my si z toho robíme závery, bojíme sa chodiť von, na dovolenky. Nám ľuďom sa ukazuje iba to, čo sa nám ma ukázať a nemôžeme predsa súdiť niekoho na základe nejakej reportáže, keď o živote tých ľudí, ktorých sa to týka nevieme nič.

Toto nie sme my.

Prečítať si článok o minulých životoch, karme a jej vplyve na nás: Otvoriť.

Ak sa raz vyberieme na cestu do svojho vnútra, vyberme meč z nášho srdca a presekávajme všetky reťaze, ktoré nás zväzujú s vonkajším svetom. S tým, čo nám kedy kto povedal, ako nás vychovávali, čo nás učili v školách.

To nie sme my. To sú nálepky, s ktorými žijeme. Nosíme masky na našich tvárach a podľa toho kam ideme, takú masku si nasadíme.

Nedávno som na svojom Facebook profile napísal krátky článok o tom, že prečo vyzeráme inak v zrkadle a na fotke.

Tu je:

Všimli ste si ten rozdiel, že keď sa pozrieme na seba do zrkadla, vyzeráme úplne inak ako na fotke? Akokeby na fotke bol úplne cudzí človek. Keď počujeme náš vlastný hlas, počúvame s nemým úžasom, že toto je náš hlas? Veď mi sa počujeme úplne inak ako to znie niekde cez mikrofón.

To, čo vidíme v zrkadle, ako vidíme sami sebe, je klam, ilúzia, dokonalý trik. Zrkadlo odráža nás samých, aký sme so všetkými našimi plusmi i mínusmi.

So všetkými maskami, ktoré na sebe nosíme. Keď ideme von, dáme si túto masku. Keď sme s deťmi máme túto a keď ideme k svokrovcom na návštevu, dáme si radšej túto 🙂

To ako sa vidíme na fotke, sme v skutočnosti my. Tak naozaj vyzeráme, je to zachytená naša podoba bez masiek v jeden moment, prítomný okamih.

Spomeňme si, keď sme stáli niekedy pri jazere. V jazere sa odrážajú stromy, hory, kvetiny, všetko čo je napovrchu. Jazero to iba odráža, odráža skutočnosť, ale nie je ňou. Keď čln spôsobí vlny na jazere alebo tam niekto hodí kameň, odraz sa rozplynie.zrkadlo

Bola to iba ilúzia, ktorou sme sa nechali oklamať a v súčasnom svete ňou klameme i ostatných. To nie sme my.

Ak sa zbavíme všetkých masiek, príjímeme veci, ktoré sa nám v živote stali, odpustíme neodpustiteľné, vtedy uvidíme sami seba aký v skutočnosti sme 🙂

Keď sa začneme zbavovať všetkých tých nánosov, masiek, ktoré na sebe nosíme, prestaneme veriť všetkému čo počujeme a vidíme zvonku, začneme sami seba viac vnímať. Stíšime sa, spomalíme a upokojíme.

Čím viac sa budeme zbavovať vonkajších nánosov, tým viac budeme bližšie sami k sebe. A čím viac sme bližšie sami k sebe, tým viac sme vo svojom srdci. Odkiaľ prichádzajú odpovede na všetky otázky, o tom kto som, aké je moje poslanie a trebars aj to, či si mám dať radšej kávu alebo čaj 🙂

Srdce ti odpovie. Aby si ho počul, musíš sa najprv stíšiť, lebo srdce šepká…

 

Dôležité: Nie so všetkými článkami, resp. niektorými jeho časťami, ktoré som napísal, sa v súčasnosti stotožňujem. Je to tým, že sa vnútorne vyvíjam a posúvam ďalej. Sú tu ponechané pre tých, ktorí sú na rovnakom alebo podobnom stupni vedomia ako som bol ja, keď som ich písal.

 

Autor Radoslav Zárecký


Mám 30 rokov. Pomaly to bude rok, čo som sa dostal z ťažkej depresii za 1 rok a pár mesiacov, bez užívania tabletiek. Mení sa mi celý život úplne od základov. Robím terapie s ľuďmi, ktorí sa potrebujú vo svojom živote posunúť ďalej. K tomu sme s priateľkou otvorili realitnú spoločnosť www.realityzarecky.sk a predávame nehnuteľnosti. Venujeme sa i video produkcii. Ak robíme, čo nás baví, môžeme robiť čokoľvek. Robíme to s nadšením, s láskou a tá je cítiť i v našej práci 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi