+421915585875 rzarecky@gmail.com

Za poslednú dobu prechádzam veľkými turbulenciami a pochopil som, že nato, aby sa človek uzdravil z choroby, zlepšili sa mu vzťahy či komunikácia s rodinou, potrebuje začať sám sebou.

Celý rok som písal o odpustení. Písal som o tom, čo som prežíval, žil i aké som mal zážitky, skúsenosti. Uvedomil som si, že sa nemusíme stále dokola vracať do minulosti, do našich tráum, bolestí, hrabať sa tam a vyťahovať kopec vecí, len preto, aby sme to celé pochopili a následne odpustili.

Písal som o svoje ceste, vlastne všetko o čom píšem, sú moje osobné skúsenosti a to čo robím, je že to zdieľam s vami. Neznamená to však, že moja cesta cez odpustenia je i tá vaša.

Vždy, keď som v sebe objavil hnev či nenávisť a začal som to riešiť, či priamo rozhovorom s rodičmi, či blízkymi, alebo som sa sám vrátil do bolestivých situácii, po porozprávaní sa, pochopení, som zistil, že veci sa stali trošku inak, ako som si ich ja ako malý špunt vyložil.

Po každé, keď som sa dostal za svoj hnev k odpusteniu človeku, ktorý mi podľa môjho uváženia ublížil, zistil som, že mu nemám čo odpúšťať. Zrazu som bol ja ten, ktorý prosil dušu človeka o odpustenie, že som sa nato pozeral takto cez svoje okuliare.

Za posledné dni som pochopil, že jediná cesta je láska. Nemáme, čo komu odpúšťať. Tým, že malé dieťa sa pozerá úplne inak na veci ako dospelý človek, úplne inak si aj vyloží veci, ktoré sa stali. Tým, že sa s dieťaťom v detstve nikto poriadne nerozpráva, lebo sami sme boli tak vychovávaní, dieťa žije vo svojich predstavách, ktoré majú však ďaleko od reality.

Môžeme v sebe nosiť hnev, že nám nikto nevysvetlil, prečo sa v detstve stalo to a to. Prečo niekto zomrel, bil nás, opustil, pil, ponižoval, zabudol v škôlke či na ihrisku.

Nosíme si naše bolesti v sebe a tým, že ich nepúšťame, neodpúšťame hneď ako prišli, neprijímame ich, kopia sa v nás samých a neskôr nám spôsobujú zdravotné problémy.

Cesta z nich von je cez rovnaké dvere ako sme do nich vstúpili. Cez samých seba, cez pochopenie, že ak chceme vo svojom živote zmenu, potrebujeme začať sami sebou.

Čokoľvek nám v detstve, dospievaní chýbalo či teraz nám chýba, začnime to sami dávať. Chýbajú nám objatia od rodičov, začnime ich sami objímať tu a teraz. Sťažujeme sa, že sa nám syn, dcéra, otec, mama, babka, dedko, bratranci ani neozvú, začnime sami sebou. Zavolajme im my sami.

Máme nízky plat a čakáme na zvýšenie? Požiadajme sami o zvýšenie. Nepáči sa nám, koľko neporiadku máme okolo seba? Začnime ho sami upratovať.

Pokiaľ budeme čakať, kým v našom živote začne robiť niekto niečo iní, kým nás začnú objímať, chváliť, zavolajú nám, doplnia koše v meste i lesoch, zvýšia plat a tak ďalej, nikdy nepríde k žiadnej zmene v našom živote.

 

 

Keď začneme sami sebou, zmeníme v sebe kompletne celé nastavenie. Zmena o 180 stupňov, začína proces znovuzrodenia za života. Nenávisť, zlosť, hnev čo v sebe nosíme sa začne transformovať na lásku. Začíname sami dávať to, čo nám chýba.

Začíname dávať a to je najviac, čo môžeme spraviť sami pre seba. To má vplyv absolútne na všetko a ako začneme sami dávať, spustí sa kolobeh dávaniaprijímania a môže do nášho života prúdiť viac lásky, pochopenia, zdravia, peňazí, vecí, ktoré potrebujeme.

Už nerobíme to, čo sme robili doteraz. Nenávisť oplácali nenávisťou, hnev hnevom, smútok smútkom. Naučili sme sa takto žiť, nikto nám neukázal, že to ide aj inak. Keď na nás niekto začal kričať, začali sme i my. Keď do nás niekto buchol, buchli sme my doňho.

Ak začneme sami sebou, už nemáme prečo kričať na druhého človeka. Už nemáme prečo mu dávať to, čo dáva on nám. Meníme samých seba a naše vnútorné nastavenie.

Od do nás hnevom, my láskou, s pochopením, že človek, ktorý kričí, má takisto v sebe hnev, strach, možno sa mu stalo niekedy dávno niečo také ako nám samým. Potrebuje takisto pohladiť, vypočuť, objať. Potrebuje lásku. On je ako my.

Ak mu namiesto nej dáme to, čo on nám, krik, hnev, nikdy sa nikam neposunieme. Zmena nastáva u nás samých, v našich srdciach. Jediné, čo sa potrebujeme, je rozhodnúť sa ako chceme žiť.

Či naďalej v nenávisti, hneve, smútku na udalosti z našej minulosti, alebo otočíme kartu a začneme sami sebou. V láske, porozumení a pochopení.

Nikto tu na zemi nie je viac či menej. Všetci sme rovnakí a navzájom si podobní. Zažili sme podobné bolesti, ale už sa v nich nemusíme topiť.

Keď začneme lásku sami dávať, začne sa nám otvárať naše srdce a tým, že meníme sami seba, podvedome otvárame i srdcia iných ľudí.

A takto dokáže jeden človek zmeniť celý svet.

Tým, že začne sám sebou. Začne to, čo mu chýbalo či chýba, sám dávať. Sám od seba a nečaká žiadnu odmenu či pochvalu. Dáva, lebo miluje, čo robí. Chápe, kto je a aké je jeho poslanie v živote.

Zo začiatku to bude možno ťažké. Možno v nás bude strach z toho, že to sme nikdy nerobili, neboli sme tak vychovávaní, učili nás zub za zub a zrazu máme niečo meniť. Možno nás bude trápiť, čo povedia ostatní. Tieto strachy sú iba dočasné. Strach prekonáme tak, že doň doslova vstúpime.

Ako ja keď som začínal zbierať odpadky po sídlisku v Petržalke. Asi 2 hodiny som sa k tomu odhodlával J Vstúpil som doň a začal zbierať. A teraz? Už je to v poriadku.

Keď si toto všetko uvedomíme, začneme sami sebou, zmení nás to. Rozpadne sa náš starý svet a začneme ho sami stavať nanovo. Začína sa náš nový život plný lásky, pochopenia a vnútorného pokoja.

 

Autor Radoslav Zárecký


Stále dokola píšem o láske, lebo všetko je láska. Články, ktoré píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi