+421915585875 rzarecky@gmail.com

Na každú jednu životnú situáciu, ktorá sa nám udiala alebo sa deje sa môžeme pozrieť cez rôzne uhly pohľadu. Môžeme sa na všetko pozrieť cez lásku, čiže s nadhľadom, úsmevom, pochopením, prečo sa to stalo alebo cez nenávisť, čiže hnev, strach, durdenie sa, uzatvorenia sa životu, ktorý zapíjame, zajedáme, utlmujeme.

Je to vždy naša voľba, dôsledkom ktorej buď trpíme alebo sme šťastní. Môžeme životu povedať NIE, ale aj ÁNO.

Na náš život sa môžeme pozrieť ako na utrpenie, na peklo, pred ktorým sme zakryli naše oči, dôsledkom čoho sa nám pokazil zrak a nosíme okuliare. Zaštupľovali uši, dôsledkom čoho máme problém so sluchom a s počúvaním.

o laskeUzavreli na desať zámkov naše srdce a zablokovali sa prijímaniu lásky.

Stačí jednoduchá zmena. Zmena myslenia. Postojov k životu. Skúsme sa pozrieť na všetko, čo sa nám stalo, cez lásku.

Všetko, čo sa nám v živote dialo, sme si vybrali. Bola to naša voľba, pre našu skúsenosť, aby nás to vyformovalo, kde sme teraz. Jedna jediná zmena vo vašej minulosti a nečítali by ste tento článok. Všetko by bolo úplne inak.

To, čo sa nám stalo, čím sme si prešli, nás vyformovalo a dostalo tam, kde sme dnes. Poďakujme zato.

Viem, že je ťažké sa pozrieť cez lásku na situácie ako rozvod rodičov, časté bitky, alkoholizmus v rodine, týranie, hádky a tak ďalej. Tieto situácie vychádzajú z nevedomosti. Ľudia často hovoria, nikdy sa nebudem správať tak, ako sa chovali moji rodičia alebo nikdy nebudem robiť svojim deťom to čo robili oni mne. A pritom to robia, neuvedomujú si to. Opakujú tie isté vzorce správania.

Je to ako s chrápaním. Ak poviete človeku, ktorý chrápal celú noc, že chrápal, spýta sa: „Héééj“? Alebo naňho zacmukáte ako na koníka, preberie sa, poviete mu, že chrápe, ale on si nič nepamätá. Robí to nevedome. Nevie o tom.

Ako vystúpiť z nevedomosti a začať žiť uvedomelý život sa dočítate tu: OTVORIŤ ČLÁNOK.

Sám som veľmi vďačný za všetky „zlé“ veci, ktoré sa udiali v mojom živote, lebo vďaka nim som tam, kde som teraz. Prispeli k tomu, aby som sa stál tým, kým mám byť a kým práve teraz som. Prešiel som cestou radosti i cestou veľkých starostí.

Skúste to. Skúste sa znovu pozrieť na všetky situácie, do ktorých sa neradi vraciate, ale teraz z pohľadu lásky. Pozrite sa spätne, čo vám každá jedna situácia priniesla. Čo vám dala a čo ste sa naučili.

Prijmite ju a poďakujte za ne. Ak za ne nie ste vďačný, bojujete proti nim a tým pádom bojujete aj v živote. Ak bojujete s mečom, mečom aj zomriete. Celý život sa zmení na jedno veľké bojisko, lebo neprijímate to, čo sa vám stalo. Pozeráte sa spätne s hnevom, neviete odpustiť, sami seba ničíte, zožierate sa kvôli veciam, ktoré sa stali 30 rokov dozadu.

Neuvedomujeme si, že takto si privolávame do nášho života ešte viac starostí, problémov a rôznych chorôb. Rýchlejšie starneme. Bolia nohy, lebo sa nemôžu pozerať ako kráčame životom. Bolia ruky, lebo sa nezvládajú pozerať ako s nimi nakladáme. Tvrdú nám trapézy a pobolievajú ramená, lebo nezvládajú tú ťarchu, ktorú na nich dennodenne nakladáme.

Ak v živote bojujeme a nesieme si na ramenách, našom chrbte pocity viny, krivdy, neodpustenia, je otázka času, kedy nás zastaví rakovina alebo iná choroba, ktorá je iba dôsledok všetkých vecí, ktoré žerú človeka zvnútra, veci, ktoré ho trápia. Vecí, kvôli ktorým nedokázal odpustiť.

Stačí jednoduchý posun kolečka doprava alebo doľava na inú frekvenciu, ako keď chcete preladiť rádio, keď vám nevyhovuje daná stanica.

Pozrieť sa na tú situáciu z iného uhľa pohľadu.

Vcítiť sa do ľudí, ktorí nám ublížili a pochopiť, prečo tak konali. Pochopiť, že to čo sme od nich dostali, bola istá forma lásky, ktorú dostali oni sami od svojich rodičov a posúvajú ju ďalej.

Ak napríklad vašu mamu jej rodičia neobjímali, nebude objímať ani vás. Ak vášho otca rodičia nikdy nepochválili, nepochváli ani vás. Dá vám inú formu lásky, takú akú dostal.

Často sa pozeráme spätne do detstva a hovoríme: Nedostal som lásku. Neobjímali ma. Nepochválili. Nepusinkovali, nepočúvali, nedocenili…samé ne, ne, ne.

Vravím vám, dostali sme jej viac ako si dokážeme predstaviť. Len v iných formách ako sme ju očakávali.

Kto nás obliekal? Kto nám dal najesť? Kto nás odniesol do škôlky? Kto nás prihlásil do školy? Kto nás prihlásil na krúžok? Zaplatil letný tábor? Zobral nás zbierať orechy? Dal nám cukrík? Otvoril nám dvere? Kto nás učil plávať, bicyklovať, korčuľovať, sánkovať, lyžovať? Kto nám pomáhal chodiť po dvoch?

Vo všetkom je LÁSKA, iba cez naše očakávania ju nevidíme. V každej jednej maličkosti, úplnej drobnosti je toľko lásky.

Áno, očakávali sme objatia, ktoré sme tak potrebovali. Ak ich nedostali naši rodičia od ich rodičov, nemajú ich ako odovzdávať ďalej. Odovzdávajú nám, to čo sami dostali, preto sa po tomto uvedomení na nich ani nedá hnevať. Iba pochopiť, prijať a poďakovať zato, čo všetko sa nám dostalo.

Dali nám inú formu lásky. Stačí sa nato pozrieť iba z iného uhľa pohľadu.

Potrebujeme odpustiť  iným, sebe a požiadať o odpustenie.

 

Odpustiť je krásne slovo. Od-pustiť. Keď je našom močovom mechúri pretlak, potrebujeme trošku odpustiť. Ideme na záchod alebo k stromu, odpustíme a hneď je nám lepšie. Za častými problémami zrovna s močovým mechúrom je neodpustenie.

Ak odpustíme ľuďom, na ktorých sa hneváme, tlak zmizne, uľaví sa nám. Mnoho ľudí sa na niekoho hnevá a opačná strana to ani netuší. Hnevom na iných škodíme v prvom rade sebe.odpustenie

Našou úlohou je odpustiť i sebe samému/sebe samej. Akonáhle sa začneme na situácie v našom živote pozerať z pohľadu lásky, budeme sa pomaličky dostávať bližšie k svojmu stredu a zisťovať kým v skutočnosti sme. Začneme vystupovať z nevedomosti a stávať sa plne bdelými. Zobudíme sa zo spánku v ktorom žijeme.

Na tejto ceste sme stratili sami seba a našou úlohou v živote je znovu sa nájsť. Prebudiť sa, aby to svetlo, ktorým sme mohlo zažiariť v plnej kráse. Na tejto ceste je najdôležitejšie odpustenie, niekedy aj niekoľko krát tomu istému človeku alebo sám sebe.

Jedna vec je pozerať sa na situácie v živote s pohľadu lásky, druhá vec je konať v láske, aby všetky naše činy vychádzali z lásky. Ide o obrovskú zmenu v našich vnútrach, ktorá si vyžaduje veeeľa odvahy.

Ako prechádzame z nevedomosti do bdelého stavu, do vedomia, začíname situácie v našom živote vnímať inak. Z rôznych uhľov pohľadu. V niektorých prípadoch môžeme zistiť, že sa hneváme neprávom a sami môžeme žiadať o odpustenie daného človeka.

Napríklad: Odpusť mi, že som sa na teba toľko rokov hneval, pozeral som sa nato iba zo svojho uhľa pohľadu. Prosím odpusti mi. V požiadaní druhého človeka o odpustenie je obrovská sila. Po takomto úkone sa môžete cítiť aj o 200kg ľahší, alebo akoby mávnutím čarovného prútika uzdraviť sa z ťažkej choroby.

Odpustenie je veľký dar, ktorí sme akosi zabudli používať. Kvôli hrdosti, strachu, povýšenosti a egu, ktoré veľmi rado hovorí: Neodpustím.

Ak neodpustíme, držíme všetko v sebe, máme pretlak a mechúr to dlho nevydrží. Budú mokré naše gate, nikoho iného. Prvý pocit môže byť fajn, ale potom to začne chladiť, smrdieť, možno sa budeme hanbiť a budeme sa musieť hlavne prezliecť.

Zmeníme vonkajší obal a vnútri ostávame rovnakí. Pravé odpustenie vychádza zo srdca, nie z hlavy. Odpustenie je ako základná doska pri stavbe domu. Je to základný kameň na ktorom môžeme stavať. Ak ju spravíme nekvalitne, celý dom bude taký istý. Ak neodpustíme, tieto bremená nám budú strpčovať celý život.

láskaČím viac odpúšťame iným, sebe alebo žiadame o ňho, tým viac sa otvára naše srdce láske. Čím viac sa otvára naše srdce láske, tým viac začíname žiariť. Žiť. Usmievať sa. Našli sme zmysel života. Skákať. Tancovať. Radovať sa. Spievať. Robiť veci spontánne ako keď sme boli malé deti. Žiť v prítomnosti.

Našou úlohou je zažiariť. Netýka sa to pár ľudí, ale nás všetkých. A keď dovolíme nášmu svetlu zažiariť, nevedome dávame možnosť zažiariť aj ostatným. Stačí iba naša prítomnosť. Keď sa zbavíme strachu, hnevu, neodpustenia v našich vnútrach, zbavíme ho i ostatných.

Voľba je na nás…

 

Dôležité: Nie so všetkými článkami, resp. niektorými jeho časťami, ktoré som napísal, sa v súčasnosti stotožňujem. Je to tým, že sa vnútorne vyvíjam a posúvam ďalej. Sú tu ponechané pre tých, ktorí sú na rovnakom alebo podobnom stupni vedomia ako som bol ja, keď som ich písal.

Autor Radoslav Zárecký


Stále dokola píšem o láske, lebo všetko je láska. Články, ktoré píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi