+421915585875 rzarecky@gmail.com

Je potrebné mať radi sami seba. Neobjímať len druhých, stromy, zvieratá, ale i sami seba. Môžeme si myslieť, že ak objímame druhých, musíme mať radi aj sami seba, ale nie vždy to musí platiť.

Objať sa, pohladiť, poďakovať. Nepozerať na seba do zrkadla s odporom, že akí sme tuční, či sa nám zväčšil zadok, stehná, či máme nejaký hendikep, vyrážky, jazvy. Pozerajme sa s láskou. Toto sme my. Máme sa prijať taký, akí sme.

Poďakovať rukám, že vďaka nim môžeme objímať, piť šálku dobrej kávy, čaju, držať nanuk, kormán bicykla, vešať prádlo, rýpať sa v zemi.

Poďakovať nohám, že nás nosia. Za prechádzky. Za šlapanie do pedálov a po kapuste. Zoberú nás kam potrebujeme, smer určujeme my.

Poďakovať sa svojim očiam, že vnímajú krásu naokolo. Ušiam, že dobre počujú. Nosu, že cíti dobre uvarené jedlo. Ústam, vďaka nim môžeme vyjadriť svoj názor i dobre rozkúsať jedlo. Za vecí, ktoré berieme ako samozrejmosti. Ktoré si uvedomujeme, až keď o ne prídeme.

Pohlavným orgánom, penisu i vagíne, zato, že nám odrážajú, zrkadlia náš vzťah sami k sebe. Či sa máme radi, stojíme si za svojimi názormi, postojmi. Robíme, čo nás baví. Čo sme chceli vždy robiť my, kvôli čomu sme sem prišli. Nie to, čo od nás očakávajú ostatní. Ak v živote nestojíme sami za sebou, nie sme sami sebou, u chlapov sa to môže prejavovať  napríklad poruchami erekcie.

Naše telo, orgány, iba odrážajú to, čo nemáme sami v sebe vyriešené. Telo je ako plátno, na ktoré sa premieta film. Auto, ktoré nás odvezie z bodu A do bodu B. Telo je náš dopravný prostriedok. Ukazuje sa nám na ňom všetko, čo nie je ok niekde vo vnútri.

Napríklad nosíme v sebe hnev a ten sa ukladá v pečeni. Tá súvisí s očami i pohlavnými orgánmi. Ak máme v sebe nespracovaný hnev, môžeme mať problém s očami i medzi nohami. Preto i mnoho ľuďom, ktorí pijú alkohol, odchádza prvá pečeň. Zapíjajú hnev.

Naučili sme sa, že penis i vagína je niečo oddelené, nečisté, niečo mimo nás. Naučili sme sa po každom cikaní si umyť ruky, akoby pohlavné orgány boli niečo toxické, po čom sa treba hneď umyť.

Penis a vagína sú také isté časti tela ako ruka, noha, nos, ucho. Iba inak vyzerajú. Potrebujú takisto našu pozornosť, lásku, pohladenie. Nie je to nič cudzie. Keď neprijímame sami seba, takí akí sme, naša dušička sa už nato nevie pozerať a ukáže nám to takto cez telo.

S týmto pocitom sme vyrástli. Oddelili sme od seba to, čo je našou súčasťou. Stratili sme sami seba. Poruchami erekcie, zníženou vlhkosťou vagíny, či inými problémami s nami telo iba komunikuje. Hovorí nám, tu zameraj svoju pozornosť. Tu ti to ukazujem, poď to vyriešiť. Maj sa rád.

Chcú od nás náš návrat k sebe. K srdcu. K láske. K počúvanie svojej intuície. Srdce, intuícia či vnútorné dieťa je jedno a to isté.

Ako malé deti sme žili v srdci. Preto majú malé deti toľko energie. Sú spontánne, hovoria pravdu a smejú sa im oči.  Majú nekonečnú zásobu energie. Nerozmýšľajú nad všetkým ako my dospelí. Nežmýkajú všetko v hlave. Žijú v prítomnosti.

My to voláme hyperaktivita a snažíme sa ich utlmiť. Oni sú iba sami sebou. Na nič sa nehrajú. Nemyslia, neanalizujú. Počúvajú svoje srdce, to odpovedá.

Život v srdci nám dáva toľko energie, je to továreň na energiu. Čím viac sa dieťa hrá, tým má viac energie. Energia tvorí energiu.

V tom detstve sme sa niekde stratili a vyrástli z nás dospelí ľudia, ktorí plynule prešli zo srdca do hlavy. Milióny myšlienok v hlave každý deň. Chodíme na meditácie, cvičíme a snažíme sa skludniť našu myseľ.

Potrebujeme sa opäť vrátiť plynule z hlavy do srdca a prepojiť srdce s hlavou. Majú spolupracovať, nie žiť oddelene. Tak ako i naše pohlavné orgány nie sú oddelené od nás.

Sú súčasť nás, sme to my sami. Cez nich sa ukazuje vzťah ku nám samým. Konkrétne sa to napísať nedá, lebo to, čo platí pre Michala, nemusí platiť pre Petra. Každý jeden sme iní, sme originál a na každého platí niečo iné. Každému to ukazuje niečo iné zo života, iné situácie, kde stratil sám seba.

I keď podstata toho celého je rovnaká.

Žijeme svoj sen?

Život, ktorý chceme my žiť? Alebo žijeme život niekoho iného. Niekoho nesplnené sny, túžby, úspechy.

Práca, ktorú robíme nás ma hriať pri srdci. Keď o nej rozprávame, myslíme naňu, automaticky sa úprimne smejeme, aj očami, žiarime pri nej.

Ak nerobíme, čo nás baví a na otázku od iného, či ťa práca baví odpovedáme no baví s klesnutým výrazom v tvári, nežijeme svoj sen.

Robíme to, čo po nás chcel možno niekto iní. Rodičia chcú mnoho krát po svojich deťoch nemožné. Aby plnili ich sny a nenechávajú ich žiť svoj vlastný život. Oni si to neuvedomujú, lebo tak isto boli oni vychovávaní, ich rodičia detto a takto to ide už stovky generácii.

Stačí si spomenúť, čo nás baví, k čomu máme blízko, pri čom sa nám smejú oči, keď o tom hovoríme. A začať to robiť. Počúvať naše srdce, ono sa nám už tak dlho prihovára a my stále nepočujeme.

Ako malé deti, tí malí krpci, ktorými sme boli, sme uverili všetkému. Čo sa povedalo, to sme museli spraviť. Iní vybrali, kam pôjdeme na školu, čo budeme študovať, aké dobré je mať vysokú školu, ako treba zarábať, všetko toto a plno ďalšieho sa zasialo ako semeno do pôdy do našej detskej duše.

Uverili sme mnoho veciam, čo hovoria iní. Čo sa kde povie. A pritom jediné, čo potrebujeme, je byť sami sebou. Stáť si za sebou samým. Za svojimi postojmi, názormi, tým kým sme. Počúvať naše srdce a riadiť sa jeho hlasom.

Keď si stojíme za sebou samým, stojí nám to aj dole. Je medzi tým priama súvislosť. Ak sme niečo nechceli v živote vidieť, máme problém s očami. Ak sme nechceli niečo počuť, problém s ušami. My tie odpovede, čo nám je, máme naservírované priamo pred nosom.

Naše pohlavné orgány nie sú stroje, ktoré musia podávať 100% výkony 24 hodín non stop, ale my presne to robíme. Naháňame sa v živote, nemáme čas na rodinu, koníčky, manželku, manžela, na nič a ideme non stop.

Tak nás naša dušička zastaví, priamo cez orgán, ktorý súvisí s nami samými.

Možno i teraz, ale niekedy dávno sa vychovávalo štýlom, že ak sa malé deti hrali so svojim pohlavnými orgánmi, tak im to rodičia zakazovali. Spomeňme si na hry na doktorov a sestričky. Prešli sme nimi asi všetci. Ukazovali sme si navzájom pipíkov a pišulky.

Spoznávali sme sa a to je úplne prirodzené.

A keď nás pri tom niekto prichytil, rodičia, babka, dedko, bol oheň na streche. To nesmieš a už to išlo. Neoddeľujme od seba to, čoho sme súčasťou.

Penis, vagína je súčasť nás samých, ako každý iný orgán, ale tým, že nám to zakazovali, vyrástli sme v tom, že je to niečo nečisté, sme sa od neho oddelili.

Je to naše, náš orgán, náš penis, naša vagína, pristupujeme k nim s láskou. Jediný rozdiel je v uvedomení 🙂

 

Autor Radoslav Zárecký


Stále dokola píšem o láske, lebo všetko je láska. Články, ktoré píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi