+421915585875 rzarecky@gmail.com

Sledovanie porna, sex, alkohol, drogy, gumené cukríky, počítačové hry a pod. sú umelá náplasť na všetky nevyriešené veci v nás samých. Všetkými týmito vecami i mnohými ďalšími utekáme pred problémami, pred bolesťou, ktorú sme, najčastejšie v detstve i dospievaní, zažili.

Utekáme od reality a snažíme sa tým docieliť pocit, aby nám bolo aspoň na chvíľu lepšie. Preto sme i často krát doslova závislí na striedaní partneriek/partnerov, utápame sa v alkohole, hrajeme dlhé hodiny hry na pc, či playstation, pozeráme porno a zvyšujeme dávky omamných látok.

Neuvedomujeme si, že sa topíme stále viac a viac v túžbach po krátkodobom pocite mať sa dobre. Týmito vecami si uľavíme na chvíľu. Za chvíľu budeme chcieť znova. Ďalší sex, ďalší alkohol, ďalšiu dávku.

Ak sa chceme zbaviť túžob, tejto ilúzie, po ktorej je nám dobre na chvíľu, potrebujeme sa vrátiť späť do tých najbolestivejších spomienok. Do tej tmy v našom srdci.

Potrebujeme to uzdraviť na mieste, kde celá tá závislosť začala.

 

Mnohokrát od tých vecí, ktoré sa nám v detstve stali, utekáme a zalepujeme ich tými umelými náplasťami o ktorých som písal vyššie. Utekáme od bitiek, alkoholizmu, rozvodu rodičov, chudoby, šikany, častých hádok, chorôb, bolestí, smrti blízkych.

Cesta späť uzdravuje.

Nie zabudnúť a spraviť hrubú čiaru za všetkým, čo sa nám stalo, ale spomenúť si, vrátiť sa tam, chytiť prvotný problém, prvotnú príčinu za koreň a vytrhnúť ju raz a navždy.

Prijať, čo sa stalo, pochopiť, prečo sa to stalo, čo nám to dalo, čo nás to naučilo. Odpustiť. To je to čo nás nastálo uzdraví zo všetkého. Už nebudeme závislí na porne, ďalšom štamperlíku, prejedaní a mnoho ďalších závislostiach.

Spoločnosti vyhovuje, že sa ľudia topia v problémoch. Prináša im to stále väčšie zisky a nových klientov. Potrebuje, aby boli ľudia chorí, otvárali porno stránky, kupovali alkohol, prejedali sa, kupovali drogy.

Sme tak i vychovávaní už stovky rokov. Z generácie na generáciu prenášame tieto nezdravé vzorce správania. V detstve sa s nami nikto nerozpráva, v školách sa učíme nepodstatné veci.

Ak by sme sa od malička učili ako sa uzdraviť z choroby, ako vnímať svoju dušu, telo, čo znamená to a to, ako sa rozprávať vo vzťahu, aké je dôležité dať emócie von namiesto držania ich v sebe, ako predísť prvotným problémom, ako to a hento, nepotrebovali by sme pomoc zvonku, lebo od malička sme vedení k tomu, že ju nájdeme vo vnútri, v našom srdiečku.

Celý rozdiel, pointa je v tom, uvedomiť si, v akej ilúzii žijeme. Nie je to skutočnosť, je to veľká hra.

Medzi nami je stále viac a viac uvedomelých ľudí. Rodia sa nádherné indigové deti a je smutné, že i oni sú súčasťou tejto nevedomej hry. Označujeme ich za hyperaktívne a utlmujeme ich tabletkami. Pritom by sme sa od nich mali učiť.

Oni nás sem prišli učiť. Naučiť sa byť opäť ako oni, čistí, nevinní, láskaví, so smiechom v očiach. Poučujeme ich a myslíme si, že sme múdrejší ako oni, pritom my máme vedomosti a oni majú múdrosť.

My dospelí žijeme v hlave, kým oni žijú v srdci. Mnoho ľudí vie, čo má robiť, ale múdrosť je urobiť to. Dieťa koná spontánne, s láskou, v totálnom napojení na samo seba, na zdroj všetkého v nás i okolo nás.

Potrebujeme sa opäť vrátiť do svojho srdca, k tomu malému človiečikovi, ktorým sme bolí ako malí. Začať opäť žiť, hrať sa, oslavovať život, smiať sa, objímať sa i druhých, milovať, hovoriť pravdu.

A to dokážeme iba tak, že sa vrátime späť do tých najbolestivejších spomienok, ktoré sme tam dávno prežili.

So zavretými očami vidíme pred sebou tmavý vchod do jaskyne. Máme strach z tmy, z neznámeho. Môže tam niečo byť, niečo na nás vyskočiť, napadnúť nás. Naberieme silu, odvahu a vkročíme dnu.

Zistíme, že to nie je až taká veľká tma ako sme si mysleli. Zistíme, že sa v nej vieme docela dobre orientovať. Prestávame sa báť. Možno v nej niekto je, náš blízky, niekto kto nám niekedy ublížil. Porozprávame sa s ním, spýtame sa ho, prečo sa tak zachoval. Zrazu zistíme druhý uhoľ pohľadu, iný názor. Prijímame to, chápeme, prečo tak konal.

Možno nevedel inak, možno aj jeho niekto hlboko zranil. Poplačeme si. Odpúšťame… Postava mizne, už ju tu nedržíme. Keď od-púšťame druhému, tak ho púšťame. Nechávame ho ísť. Už vo svojom srdci nenosíme hnev naňho. Je voľný a nielen on, ale aj my.

Na konci jaskyne vidíme svetlo. Blížime sa k nemu a vkročíme doň. Sme doma. V čarovnom mieste, kde je pokoj, harmónia, blaženosť, energia a knižnica s tými najlepšími nápadmi, tvorivosťou a odpoveďami na všetky otázky.

Sme v našom srdci. Vitaj v ňom aj ty 🙂

Ďakujem…

Autor Radoslav Zárecký


Články, ktoré píšem, vychádzajú z mojich skúseností a z môjho pohľadu na svet. Zrkadlia veci, ktorými momentálne prechádzam a pomáhajú mi lepšie sa v nich vyznať. Ako bonus ich zdieľam s vami, lebo sa možno nachádzate v podobnej životnej etape a môžu vám pomôcť niečo pochopiť i na vašej ceste. Môžete i nemusíte sa s nimi stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi