+421915585875 rzarecky@gmail.com

Keď zabúdame, nato čo sme poriadne robili včera, pred týždňom alebo sa nám naša minulosť zdá nejaká vzdialená, akoby sme o nej čítali v nejakom časopise, či videli film, sme na správnej ceste k sebe samému, sebe samej.

Na tej najlepšej ceste žitia v prítomnosti.

Zabúdanie sme označili ako zlé, dokonca sme ním pomenovali chorobu. Sme učení, že si máme pamätať všetko, nič nezabúdať, všetko šrotovať v našich hlavách. Takto potom lietame z minulosti do budúcnosti ako v ležatej osmičke.

A nie a nie sa zastaviť v strede, v prítomnosti.

Zabúdanie = prítomnosť.

Je to prvý krok k žitia v danom okamihu, bez myšlienok, čo bolo a čo bude.

Keď prechádzame takými vecami, že večer poriadne nevieme, čo bolo ráno, kde sme boli deň predtým a pod., neľakajme sa a nenechajme sa nikým vyľakať, vystrašiť, že to je zlé a neriešiť ani rady od ostatných, že nato potrebuješ to a to.

Zabúdanie je dar. Je to odkaz hora, že sme na dobrej ceste 🙂

Ukazuje nám, že nič iné ako prítomnosť nie je. Máme strach zo zajtrajška, ale zajtra bude stále iba dnes. Pozeráme sa stále dozadu, do minulosti, kde nám, kedy, kto ublížil. Prijmime to v našich srdciach, že sa to tak stalo.

Malo nás to niekam posunúť, niečo nám to dať. Malo nás to zoceliť, aby sme zvládli tie životné skúšky, ktoré prídu po tom.

Čím viac zabúdame, tým viac žijeme v prítomnosti.

V okamihu, ktorý je pre náš spokojný, šťastný a naplnený život ten najvzácnejší. Stačí si uvedomiť, že nič iné nie je, iba prítomnosť. Nepotrebujeme si pamätať, čo sa nám stalo, či kde sme boli 20 rokov dozadu. A už vôbec nie riešiť čo bude o rok, lebo je to veľa krát úplne inak, ako sme mali predstavu.

Sám som prešiel týmto procesom, keď som vo februári minulý rok vo veľkých bolestiach, všetko odovzdal, nemal som už energiu na riešenie svojich bolestí. Po odovzdaní sa, som sa ráno zobudil komplet chorý z ničoho nič a v mojom živote nastala veľká zmena.

Zrazu môj život, moja minulosť, bola tak vzdialená, ako keby som o nej videl čítal v nejakom časopise, ako keby to ani nebola moja minulosť. Prestával som si pamätať, kde som bol pred týždňom, čo som robil deň dozadu a pod. Takisto ako vám ja teraz píšem, prišiel odkaz i mne, že je to v poriadku, že som na správnej ceste žitia v prítomnosti.

Je to jeden z najväčších darov, aký mi prišiel do života. Život bez myšlienok. Tým, že som v sebe vyčistil i stále čistím svoje minulé vzťahy, moja myseľ, hlava ma už nevracia do minulosti. Nemyslím nato, čo kde sa stalo, čo mi kedy kto spravil. Už tam nie je hnev, smútok či nenávisť. Je tam láska.

Čím viac čistíme naše vzťahy, prijímame svoju minulosť, tým sme bližšie k prítomnosti.

V minulosti nás držia naše nevyriešené veci. Naše bolesti, krivdy, ublíženia, neodpustenia. A tieto veci vytvárajú strach, ktorý potom máme z budúcnosti. Sú to dve prepojené nádoby.

Jedno živý druhú.

Cesta nášho života smeruje k prítomnosti. K tichu. K sebe samých. K miestu, kde sú odpovede na všetky otázky. K miestu bez myšlienok, bez strachu. K zdroji, k plnej otvorenosti nášho srdca, k svetlu, ktorým sme my sami a ktorým svietime na ostatných.

K bohu v nás samých.

 

Autor Radoslav Zárecký


Stále dokola píšem o láske, lebo všetko je láska. Články, ktoré píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi