Zmena sa deje prirodzene alebo cez bolesť

Prirodzene vtedy, keď ideme s prúdom, s dôverou v život, v odovzdaní sa, bez potreby neustále niečo kontrolovať.

Cez bolesť vtedy, keď sa ako kliešť držíme starého a nevidíme, že nás čaká už niečo nové. Že inde už máme byť. Zotrvávame v nefunkčných vzťahoch, práci, ktorá nás nenaplňujeme, žijeme na mieste, ktoré je pre nás toxické a tak ďalej.

Rozhodnutie je vždy na nás, či sa zmena udeje prirodzene alebo to bude bolieť, lebo koniec koncov, bolesť nás väčšinou dokope tam, kde máme byť. Len to bolí 3x toľko, kým zmena prirodzene ide hľadko.

Len keby sme skorej vedeli, načo tie kopance od života poukazujú, však? Že nás doslova dokopávajú k zmene.

Keď chceme ísť prirodzene, potrebujeme zobrať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk

Neodovzdávať ju furt niekomu.

Lekárom, liečitelom, učitelom, blízkym…. sú to ľudia, ktorí nás dokážu nasmerovať, ale jedine my sami máme rozhodovať o tom, čo je pre nás najlepšie.

My sami seba poznáme najlepšie, ostatní nam radia len podľa seba. Podľa svojich filtrov života, skúsenosti, pochopenia. To si treba uvedomiť.

Ich rady sú ako by to robili oni, ale rezonuje to aj s nami samými ???

My sami seba poznáme najlepšie a my sami seba sme dostali do tej životnej šlamastiky, ktorú žijeme teraz. Vystúpiť z role obete, že prečo ja a ako ťažko žijem, ale uvedomiť si, že ja sám/sama som sa dostal/a, kde som teraz a vedome to zmeniť hneď teraz.

Iba ty to môžeš zmeniť. Stačí zmeniť svoj postoj, ktorý si k tomu zaujal/a

Od tohto momentu záleží, či odteraz pôjdeš s ľahkosťou a prirodzene alebo ďalej cez bolesť…

Nakoniec aj tak budeš, kde máš byť… rozdiel je v tom, či tá cesta bude pohoda alebo pohroma…

Či si na sklonku života povieš, to bola jazda alebo konečne koniec…

Je to len o postoji a byť otvorený/á k zmenám