Radoslav Zárecký

Spomínam si, ako som sa vo svojich veľmi ťažkých momentoch prihováral k Bohu so slovami, že ak ma uzdraví, raz o tom napíšem knihu. Po uzdravení sa som si otvoril blog a písal veľa článkov na túto tému. Mnoho ľudí mi vtedy hovorilo i písalo, že mám napísať knihu. Vtedy nebol ten správny čas. Muselo to dosadnúť, uležať a hlavne dozrieť, ako kvalitné víno v pivnici.

Musel som zažiť ešte ďalšie ťažké veci, aj s vážnou chorobou mojej manželky, vďaka čomu som získal oveľa väčšiu empatiu, pokoru a vrátil sa nohami na zem. Po tomto vyzretí z chlapca na muža som bol pripravený napísať túto knihu.

Všetko má vždy svoj čas. Čím viac som sa snažil veci vo svojom živote zrýchliť, tým viac sa kazili. Učím sa viac dôverovať životu a nechávam veciam voľný priebeh. Neznamená to, že nič nerobím. Skôr by som povedal, že čakám na impulz a keď príde, konám. To, že som správne, poznám okamžite tým, že všetko ide ako po masle. 

Nie som najlepší ani neomyľný, aby to z mojich slov tak nevyznelo. Stále robím chyby a koľko, ale uvedomujem si ich a okamžite robím veci k náprave. Poučím sa z nich a viem, že vďaka nim rastiem. Vidím z nadhľadu, ako keď orol lieta v oblakoch, aké sú dôležité. Aké je skvelé sa občas pomýliť, šlapnúť vedľa, nie najlepšie sa zachovať. Sú to všetko potrebné skúsenosti k rastu našej duše. 

Na záver by som rád povedal, že stále na sebe pracujem. Je to nikdy nekončiaca cesta. Chodím na sebarozvojové kurzy, robím terapie sám sebe alebo na ne chodím, keď cítim, že ich potrebujem. Rád chodím do prírody, do wellness a ešte radšej sa kúpem vo vani. Sú to pre mňa veci, kde sa dokážem dokonale stíšiť, aby som počul svoj vnútorný hlas, ktorý ma vedie na ceste životom.