Môj život doteraz ma veľa naučil. Každá skúška, situácia, uvedomenie, boli ako puzzle, ktoré tvoria celkový obraz. Kým som mal zloženú štvrťku či polovicu, nevidel som skutočný obraz, iba jeho časť.

Tým celým zloženým obrazom je láska.

Celý môj život, všetky sklamania, potlačené emócie v sebe, všetky prehry, ale i radosti, výhry, pocity šťastia, ma doviedli k láske. K tomu, čo je skutočné a na čom naozaj záleží.

K takej láske, ktorá neväzní druhého človeka, od ktorej nie sme závislí. K takej, ktorá nie je založená na strachu, kedy sa bojíme, že o ňu prídeme. Cez to všetko, čo sa mi v živote stalo, som prišiel k bezpodmienečnej láske.

My tu na zemi žijeme v ilúzii. Myslíme si, že vieme, čo je láska a pritom žijeme v klame. Skutočne vieme, až keď spoznáme a precítime, kým sme my sami.

Strach o lásku nám zatemnil zrak. Skutočná je len láska, ale strach je ako hmla, ktorú máme pred očami a bráni nám vidieť to, čo je skutočné.

Celý život sa bojíme a tí, ktorí tvrdia, že sa neboja ničoho, tí sa boja najviac. Mávame v sebe od malička v zakotvený veľmi hlboko v nás taký strach, že nás nebudú mať druhí radi (nemáme pozornosť od oboch rodičov) a kvôli tomu robíme rôzne hlúposti v živote.

Keď máme strach o lásku, či nás budú mať druhí radi, či nás ocenia, pochvália, potrebujeme veľa pozornosti. To spôsobí to, že si tu pozornosť začneme získavať zvonka. Keď sa bojíme, potrebujeme, aby nás druhí chválili.

Zvykneme robiť všetko preto, aby si nás druhí všimli. Všetko toto robíme nevedome, my si to neuvedomujeme. Ak by sme si to uvedomovali, už by sme to nemuseli robiť, prišlo by nám to smiešne.

Strach o lásku má rôzne podoby. Myslíme si, že žijeme v láske, pritom žijeme v strachu o lásku. Jedno je bezpodmienečná láska, je voľná, nespútaná, vidíme ju vo všetkom v nás i okolo nás. Druhé je presný opak, žijeme v láske, kde sme závislí jeden na druhom, spútavame druhého reťazami a kladieme si podmienky.

Hádky sú príkladom uchmatnutia trošku pozornosti toho druhého. Aby si nás všimol, pochválil, pohladil. Pýtame si od neho lásku a keď nedostávame to, čo chceme, máme strach. Hľadáme pomoc zvonka. Hľadáme útechu v kartách, bare alebo erotickom klube.

Keď máme strach o lásku, snažíme sa zapáčiť nášmu okoliu. Hocijako, sú milióny spôsobov. Mnoho žien na celom svete sa maľuje, aby boli pekné. Robíme to nevedome, lebo tak sme sa to naučili. V skutočnosti sa deje to, že si dávame na seba masku, aby sme sa ľúbili druhým.

To nie je prirodzené. Nevravím, že to nie je pekné, každá žena vyzerá pekne, keď je namaľovaná. Hovorím o tom, že si dávame na seba umelé masky, pričom sa nikdy nezamýšľame nad tým, prečo to vlastne robíme.

Takých 11 rokov dozadu som asi 9 mesiacov chodil so ženou, ktorá mala stále namaľované oči. Ona tak aj spala. Nikdy som ju nevidel odmaľovanú. Ja som nechodil s ňou, ale s maskou, ktorú mala na sebe…

Bojíme sa, že sa nebudeme mužom páčiť, že nás nebudú brať také, aké v skutočnosti sme. Veľa krát dáme na seba oblečenie, ktoré nie je moc pohodlné, ale aj tak si ho dáme, aby sme boli pekné, aby sme sa páčili druhým.

Naučili sme sa robiť veci tak, aby sa páčili hlavne druhým. Čo po tom, že sa cítime nepohodlne. Už dosť.

Všetci sme krásni takí, akí sme. Muži, ženy, deti. Nepotrebujeme na seba dávať kilá mejkapu, nepohodlné oblečenia, krásne fotky na Facebook, či inak si pýtať pozornosť od druhých.

Potrebujeme prijať sami seba, taký aký v skutočnosti sme.

Prijať svoju bradavicu na tvári, široké boky, veľký zadok, krátke nohy, veľký nos, plešinu na hlave, málo peňazí a tak ďalej. Keď sa nám niečo nepáči, odmietame to. Neprijímame to na sebe. Snažíme sa toho zbaviť.

Predstavme si, že divoký pes je zakusnutý do našej nohy. Chyťme ho za uši a snažme sa ho oddeliť od našej nohy. Čo spraví ten pes? Jasné, zakusne sa ešte viac a tým pádom, to aj viac bolí. Keď urobíme opačnú fintu a namiesto oddelenia od nohy mu dáme lásku, pohladíme ho, on nebude chápať prečo ho hladíme.

Predsa od nám ubližuje a my mu dávame lásku. Čo spraví? Povolí zovretie. Možno si o nás pomyslí, že sme švihnutí a odíde preč. Keď mu dáme lásku, už nám nebude mať prečo ubližovať.

Ak sa snažíme zbaviť niečoho na našom tele, neprijímame to, zakusne sa to do nás ešte viac. Trápi nás to stále viac a viac. To my sami potrebujeme pohladenie a prijať sa takí, akí sme.

Takto isto je to aj s chorobami. Keď proti ním bojujeme, zakusnú sa do nás viac. Keď ich utlmujeme všemožnými spôsobmi, po mesiacoch, rokoch sa vracajú a potrápia nás dvojnásobok.

Láska otvára srdcia, brány k šťastnému životu. Začína prijatím, seba-prijatím. Seba-láskou. Keď nemilujeme sami seba, nedokážeme milovať iných. Nie je to možné. My si mnohokrát myslíme a hovoríme si, že ja sa predsa mám rád/rada, ale mnohokrát je to tá ilúzia, o ktorej som písal vyššie.

Zmena, ktorú chceme vidieť vo svete, začína vždy od nás samých.

Celý život stále len čakáme. Kým niekto spraví niečo za nás. Kým druhí príde a ospravedlní sa. Kým nám odpustí. Kým nás pochvália, pohladia, povedia nám, že nás majú radi.

Týmto čakaním, kým niečo spravia druhí, môžeme prejsť celý život a nakoniec skončíme na cintoríne.

Alebo začneme sami sebou. Prestaneme čakať a začneme robiť veci, ktoré chceme, aby sa zmenili, od seba.

Strach o lásku tu bude dovtedy, pokiaľ nepríjímeme sami seba, takí akí sme v skutočnosti a nezačneme všetky zmeny robiť od seba.

 

Autor Radoslav Zárecký


Od roku 2018 pracujem v Úsmev ako dar a vo svojom voľnom čase robím konzultácie s ľuďmi, ktorí sa vo svojom živote nevedia posunúť ďalej. Všetky články, ktoré som doteraz napísal a stále píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku.

Pin It on Pinterest

Share This

Ak sa ti páčil článok, môžeš ho zdieľať so svojimi priateľmi.