Za každým náboženstvom je nejaká tvár. Človek, ktorý vo svojom živote dosiahol osvietenie, stal sa múdrym, či sa spojil so svojim srdcom. Tých pohľadov je mnoho. Za kresťanstvom stojí Ježiš, za budhizmom Budha, za hinduizmom Krišňa, za Islamom Mohamed a tak ďalej.

Je zaujímavé, že za každým náboženstvom stojí muž a pritom slovo nábo-ženstvo v sebe ukrýva ženstvo. Ale o tom som teraz nechcel hovoriť.

Všetky náboženstvá sú mostom. Buď sa v nich človek zasekne a bude žiť podľa knižky, ktorá hlása ako by správny nábožný človek mal žiť, alebo náboženstvo a je jedno ktoré, bude slúžiť ako most ako sa dostať ďalej. Bližšie k samému sebe, k svojmu srdcu.

Náboženstvá, ktoré tu vo svete máme, sú takou HLAVOU. A my, ak chceme dosiahnuť osvietenie či sa spojiť s Bohom, celým vesmírom, sám sebou, sama sebou, potrebujeme sa z tejto hlavy dostať do srdca.

Do náboženstva (kresťanstva, budhizmu, hinduistmu, či do nejakých siekt) sa dostávame dvoma spôsobmi. Ten prvý je, že sa narodíme do rodiny, kde sa toto náboženstvo uznáva a sú s ním zžití všetci členovia rodiny. Dieťa od malička verí tomu, čo ho učia jeho rodičia. Odkukáva od nich všetko, i vieru.

Druhý spôsob, kedy skĺzneme do náboženstva je, keď prežívame v živote ťažké obdobie. Zrazí nás na kolená ťažká choroba, nehoda, či nepriaznivá situácia. S hlavou hore sa pozeráme na nebesia a prosíme Boha o pomoc, i keď sme naňho predtým možno neverili.

Tento druhý spôsob je trošku i môj prípad. V ťažkých depresiách, ktoré má postihli 3 roky dozadu, som začal chodiť do kresťanského spolku, kde sme sa všetci modlili a spievali chvály. Tak isto ako ja, tam bolo mnoho ľudí, ktorí hľadali nádej.

Až po troch stretnutiach som si všimol ten fanatizmus, ktorý tam vládol a rozhodol som sa i napriek veľkým bolestiam tento spolok opustiť.

Kresťanstvo sa stalo pre mňa mostom. Vedel som, že boha nenájdem v kostole ani v žiadnom spolku medzi ľuďmi. Vôbec som netušil kto som a ani to čo tu robím. Jediné čo som vtedy chcel, je zbaviť sa tých odporných bolestí po celom tele.

Každé náboženstvo je ako jeden uhoľ pohľadu. Máme tu toľko náboženstiev, siekt, ezoterikov a pritom každý jeden hovorí o tom istom, len iným jazykom.

Predstavme si most a postavme sa naň presne do stredu. Náboženstvo je týmto mostom. Môžeme ísť dopredu alebo dozadu, ale my sme uviazli v strede. Uviazli sme v jednej viere, v jednom pochopení, v jednom uhle pohľadu.

Stojíme na mieste a jediné, čo potrebujeme, je pohnúť sa dopredu. Zabudnúť nato, čo sme sa doteraz naučili, lebo to nie je živé.

Žijeme podľa textov z posvätných knižiek, ktoré sú dávno mŕtve. Čo im dáva tú posvätnosť? Kto im ju dal? To my sami. Ľudia z vyšších kruhov dali posvätnosť knižkám a milióny ľudí na celom svete tomu verí.

Uverili sme v texty, v to, čo sa niekedy povedalo, napísalo, namiesto toho, aby sme odpovede začali hľadať sami v sebe.

Opakujeme či zdieľame na internete dokola výroky niekoho iného a neprichádzame na tie vlastné. To je život v hlave, ktorá stále premýšľa, opakuje, učí sa naspamäť kadejaké hlúposti a stojí na mieste.

Srdce potrebuje pohyb, nato, aby žilo spokojný a naplnený život. Stačí sa pozrieť na malé dieťa. Ono žije v srdci, preto má toľko energie, hovorí pravdu či sa mu smejú oči.krestanstvo

Viem, že sa opakujem, ale náboženstvo je most. V každom je mnoho múdrych vecí, výrokov, právd, ale nie sú to naše pravdy, naše výroky. Opakujeme po druhých. Potrebujeme prísť na vlastné výroky, pravdy, múdre veci.

Náboženstvo má slúžiť ako most, cez ktorý prejdeme. Ktorý nám pomohol sa dostať na druhú stranu. Vďaka nemu sme sa posunuli. Nemáme v ňom stvrdnúť celý život.

Je to pasca ega, hlavy, ktorá nás chce mať presne nalinajkovaných v nejakých pravidlách, ktoré sa majú dodržovať. Naše vlastné ego nás takto väzní, je veľmi prefíkané, mazané.

Myslíme si ako sme spojení s Bohom, Budhou, Aláhom a to len ego má s nami rozohranú hru a dáva ďalší šach mat.

Keď sa fixujeme na niečo, čo poznáme, stojíme na mieste. Niekedy sme o niečom, čo poznáme, tak hlboko presvedčený a pritom to vôbec nemusíme mať zažité na vlastnej koži. Držíme sa toho zubami nechtami, lebo sme o tom čítali, učili sa o tom odmalička, prosto sa to stalo súčasťou nášho života, ale to neznamená, že to je pravda, že to tak naozaj je.

Možno sme len uverili rečiam druhých, ako i oni uverili rečiam druhých a takto stále dookola môžeme opakovať veci, ktoré ani nemuseli byť tak ako ich poznáme.

Potrebujeme sa odfixovať, pustiť tie veci z nášho zovretia a otvoriť sa novým veciam. Kým držíme staré, nemôžu prúdiť do nášho života nové. To nejde. Najprv treba vyliať plnú šálku, aby sme do nej mohli napustiť čistú vodu.

Potrebujeme vyniesť všetky odpadky, ktoré si v sebe nosíme. Všetko čo sme sa naučili a privlastnili si za svoje. Je to odpad, ktorý nie je náš, ale jediný, kto je ním od malička zahlcovaní, sme my sami.

Pre mňa osobne bol odpad všetky tie nespracované veci, hnev, smútok, potlačený plač, ktorý som si v sebe nosil. Kopec programov, podľa ktorých som jednal ako robot. Ďalším odpadom bolo to, čo som sa naučil na základnej či strednej škole, česť výnimkám.

Mor ho si pamätám doteraz, som zvedavý, kde sa mi to zíde. Pamätám si ako som sa ako malý chlapec túto básničku bifloval dva dni a vôbec som jej nerozumel. Od malička zanášame deti toxickým odpadom a potom sa čudujeme, prečo je mnoho detí chorých či so smutnými očami.

dieťaTíto štupli majú síce malé telo, menšie ako máme my dospelí, ale vnútri v tele, v božom chráme, je veľká duša. Potrebujeme len tieto naše deti nechať ísť vlastnou cestou. Nevnucovať im naše nesplnené sny a netlačiť ich do vecí, ktoré nechcú robiť.

Deti sú veľmi múdre, sú našimi učiteľmi. Celý život. Je len na nás, či sme pripravení to vidieť a ochotní sa učiť od dieťaťa.

Lebo dieťa je srdce. Je mostom k nášmu vlastnému srdcu. K nášmu vnútornému dieťaťu. K tomu krpcovi, ktorým sme boli my sami ako malé deti. Ja i ty 🙂

PS: Nestoj na mieste a pohni sa dopredu….

 

Autor Radoslav Zárecký


Pracujem v Úsmev ako dar ako sociálny pracovník a vo svojom voľnom čase robím konzultácie s ľuďmi, ktorí sa vo svojom živote nevedia posunúť ďalej. Všetky články, ktoré som doteraz napísal a stále píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ak sa ti páčil článok, môžeš ho zdieľať so svojimi priateľmi.