Niekedy musíme zažiť na vlastnej koži veci ako hodinové čakanie na poštu v šóre, ktorá sa tiahne až do druhej ulice. Rad pred obchodom, kým sa človek doňho vôbec dostane. Čerstvý vzduch po daní si rúška dole po pár hodinovom nosení vonku.

Pokračovať nemusím, každý má svoje skúsenosti. Nebyť tejto doby, nikdy by som neprišiel k toľkým uvedomeniam. Vďaka za to, čo sa deje 🙏.

Všimol som si, že my ľudia sme prosto takí. K veľkým obratom v našich životoch prichádza až pri veľkých katastrofách. Nevšímame si drobné škrabance, potrebujeme poriadny ťukanec, aby sme sa zastavili a pozreli sa na svoj život.

Je to ako keď zdravého človeka zastaví choroba, aby sa obzrel späť. Či žije tak ako chce žiť on sám, alebo žije podľa šablóny, ktorú mu vnútili iní.

Absolútne nič nie je samozrejmosť. Ani to, že sa ráno zobudíme, či sa ešte uvidíme s človekom, s ktorým sme sa práve rozlúčili.

Prečo berieme veci ako samozrejmosť? Je to výchovou? Odkukali sme to od rodičov a žijeme tak aj my?
Pravdepodobne aj to zavážilo.

Z detstva si nesieme veľa vecí do dospelosti. Občas sa stretnem s rodičmi, ktorí mi hovoria, že sa nestotožňujú so svojim synom či dcérou a pritom si vôbec neuvedomujú, že to dieťa je výtvor ich výchovy.

Dieťa je len semienkom, ktoré rodičia zalievajú 🌱a starajú sa o neho, kým nevyrastie. Až teraz v tejto dobe korony sa môžeme zastaviť, spomaliť a zamyslieť sa nad svojim životom. Nad vecami, ktoré sme doteraz brali ako samozrejmosť.

Spýtať sa samých seba, odkiaľ sa tá samozrejmosť vzala a začať úprimne precítene od srdca ďakovať za to, čo máme.

Prečo?

Lebo to nie je samozrejmosť…

Autor Radoslav Zárecký


Volám sa Radoslav Zárecký, mám 32 rokov, žijem v Bratislave a pracujem v Úsmev ako dar. Dopredu ma posúva nadšenie, ktoré mi ukazuje správnu cestu, čo sa v konečnom dôsledku ukazuje aj na výsledkoch mojej práce. Články, ktoré tu nájdete, sú všetky z mojich osobných skúseností, môjho života.

Pin It on Pinterest

Ak sa ti páčil článok, môžeš ho zdieľať so svojimi priateľmi.