Črtá sa mi úsmev na tvári, keď počujem rozprávať sa nejakých rodičov o výchove detí. Deti sa nepotrebujú vychovávať, lebo oni absolútne všetko opakujú po svojich rodičoch. Zbytočne ich niečo učíme, keď to nerobíme my sami. My sme jeho vzorom, my mu ukazujeme, ako má robiť to a tamto.

Keď sa rodič hnevá na dieťa, že sa mu niečo nepáči, čo robí, mal by sa v prvom rade pozrieť sám na seba. To, čo sa mu nepáči na dieťati, robí alebo robil v minulosti on sám. Dieťa je len zrkadlom, odráža mu jeho vlastné veci.

Keď si toto uvedomíme, potrebujeme popracovať sami na sebe, bez toho, aby sme upozorňovali dieťa, že robí niečo zle. Zmeníme sami seba, dieťa to automaticky odkuká a bude konať tak isto.

Od seba začať priatelia.

Nekončí to len týmto, ďalej to pokračuje. Dieťa opakuje po rodičoch aj ich spôsob života, ako sa rozprávajú medzi sebou, správajú k sebe, i iným, k prírode, čo dieťa v detstve zažíva, toto všetko si tiahne so sebou do dospelosti.

Tu treba hľadať odpovede na otázky, prečo je toľko ľudí chorých, nešťastných, smutných, akoby bez lásky.

Dieťa vyrastie, zmení sa telo, ale veci vo vnútri ostávajú. Na základe vzťahov s otcom či mamou si do svojho života priťahuje aj takých mužov, ženy, kolegov, priateľov, manželov a manželky.

To, čo malý človiečik prežil v detstve, ho ovplyvňuje celý život. Keď dieťa nezažilo v detstve lásku, vyrastie, nevie ju ani dávať. Každý jeden z nás niečo traumatické v detstve zažil. Ja i ty. Mohla to byť šikana, alkohol v rodine, drogy, neúcta, nerešpektovanie, bitky a tak ďalej.

To, čo chceme od našich detí, začnime najprv robiť my sami.

Tieto bolôstky si nosíme v našom srdci a ovplyvňujú náš život viac, ako si dokážeme predstaviť. Keď sa začneme „čistiť“ tj. uzdravovať tieto vnútorné zranenia, začneme si do života privolávať viacej lásky, pochopenia, úcty. Naše okolie sa bude viac usmievať, lebo my sami sa smeje zvnútra. Zlepšia sa naše vzťahy, v osobnom živote i v pracovnom a do nášho života začne prúdiť radosť.

Píšem Vám to z vlastných skúseností, ako každý článok, čo som doteraz napísal. Poviem Vám, že kľúčom k radosti, hojnosti, láske, je odpustenie. Nie odpustenie ústami, kedy vyslovíme odpúšťam ti a myslíme si, že sme odpustili. To je povrchné odpustenie. Hovorím o precítenom odpustení, kedy pochopíme, prečo ľudia, ktorí nám „ublížili“ konali tak, ako konali.

Kedy pochopíme, že aj ten náš otec bol raz malý chlapec či mama malé dievčatko, ktoré si zo svojho detstva do dospelosti prinieslo tieto nepekné spomienky a na základe nich to odovzdávali svojim deťom.

Teraz sa možno na našich rodičov hneváme za veci, ktoré robili, za výchovu a všetko to. Keby sme ale mali možnosť ich vidieť detskými očami, keď oni boli sami malí, pochopili by sme, že niet sa na koho hnevať.

Vtedy sa dá úprimné od srdca odpustiť.

Na koniec by som rád napísal: „Správajme sa k deťom úctivo, máme sa od nich čo učiť. Hravosti, radosti, nekonečnej energii či spontánneho smiechu. Oni prišli učiť nás, nie my ich. Prišli nás naučiť sa, ako sa vrátiť k svojmu srdcu a opäť sa spojiť sami so sebou, s prírodou, vesmírom, bohom.“

Je iba na našom rozhodnutí, či budeme žiť starým spôsobom života a odovzdávať deťom, čo sme sami dostali alebo sa prebudíme, zmeníme sami seba, aby nová generácia detí mohla uzrieť svetlo sveta.

Autor Radoslav Zárecký


Volám sa Radoslav Zárecký, mám 32 rokov, žijem v Bratislave a pracujem v Úsmev ako dar. Dopredu ma posúva nadšenie, ktoré mi ukazuje správnu cestu, čo sa v konečnom dôsledku ukazuje aj na výsledkoch mojej práce. Články, ktoré tu nájdete, sú všetky z mojich osobných skúseností, môjho života.

Pin It on Pinterest

Ak sa ti páčil článok, môžeš ho zdieľať so svojimi priateľmi.