Tak radi sa snažíme pomáhať druhým ľuďom a sami sebe veľa krát pomôcť nevieme. Pokiaľ sa snažíme pomáhať druhým ľuďom, nikdy im nepomôžeme sa ani posunúť vo svojom živote ďalej. Všimol som si, že my ľudia radi odovzdávame zodpovednosť na druhých.

Na lekárov či liečiteľov odovzdávame zodpovednosť za naše choroby. Na sociálnych pracovníkov či psychológov za naše životné problémy. Odovzdávame ju a čakáme, že veci za nás urobia druhý, namiesto toho, aby sme začali sami sebou, od seba.

Vo svojej práci ako sociálny pracovník som pochopil, že moja práca i poslanie nespočíva v pomáhaní ľuďom v štýle, že všetko budem robiť za ľudí ja. Ak robíme veci za druhých ľudí, nikdy sa nenaučia samostatnosti. Nikdy neprídu k pocitu, že dokázali alebo vybavili si niečo sami.

Pochopil som, že mojim poslaním je ukazovať cestu ľuďom, aby si mohli pomôcť sami. Aby chytili svoj život pevne do rúk a začali jednať sami od seba.

Ľudia, s ktorými prichádzam do kontaktu, majú často strach. Z úradov, z vybavovačiek, z pracovníkov, zo súdov  či otvorenia pošty. Je dôležité pochopiť, že všade pracujú ľudia. Takí ako ja alebo ty. Na súdoch, úradoch a všade inde pracujú ľudia, ktorí majú svoje rodiny, svoje problémy i radosti.

Všetci sme si tak podobní, i v tom, čo žijeme, zažívame. Preto sa nie je čoho báť. Každý jeden sa snaží robiť svoju prácu najlepšie ako vie. Sám sa stretávam s veľkou ochotou pracovníkov, na úradoch, v poisťovni a tak ďalej.

Pomoc k svojpomoci, o čom je aj sociálna práca, je jedna z najušľachtilejších vecí, ktoré môžeme pre druhého v núdzi spraviť.

Ukázať mu cestu, ale vydať sa po nej musí sám.

Sám sa to stále učím. V začiatkoch mojej práce som sa snažil pomáhať každému, robiť veci za ľudí. Tento štýl pomoci ma veľmi rýchlo vyčerpal až som jedného dňa pochopil, že takto nie.

Už viem, čo mám a ako to mám robiť a pritom si to stále pripomínam, lebo cítim, že tá doslovná pomoc druhým je v nás niekde hlboko zakorenená.

Sami si pomôcť nevieme, ale dávame druhým rady, čo by bolo pre nich najlepšie. Dokážeme si pomôcť sami, stačí sa zamerať na tie rady, ktoré dávame druhým. To nie sú rady pre druhých, ale pre nás samých. Stačí si to uvedomiť a začať sa tým riadiť.

To, čo radíme druhým, je to, čo by sme spravili my, ako to vidíme my, z nášho uhla pohľadu.

 

Prečo máme takú hlbokú vnútornú potrebu pomáhať druhým?

 

Snažíme sa ich zachrániť. Náš život je v troskách, ale veľa krát to nevidíme. Preto stretávame podobných ľudí, ako sme my sami. Oni sú pre nás ako takým zrkadlom. Odrážajú nás samých.

Život je ako veľké divadlo, kde ľudia ako herci hrajú dokonale svoje role. Priťahujeme si dookola tých istých ľudí, až kým nepochopíme to, čo máme pochopiť. A buď sa posunieme alebo ostaneme stáť na mieste.

V každom z nás je kúsok Boha a všetci sme ako zrkadlá. Stále každý deň si priťahujeme do nášho života všetko, čo máme v sebe vyriešené i nevyriešené. Zrkadlí sa nám to cez ľudí či situácie, do ktorých sa dostávame.

Nosíme v sebe rôzne potlačené emócie už od čias, kedy sme boli v bruchu matky, i oveľa skôr. Ak nosíme v sebe veľa hnevu, priťahujeme si do života ľudí, ktorí majú v sebe takisto veľa hnevu.

Hnev sa v živote prejavuje na milión spôsobov. Ak sme napríklad v detstve zažili otca, ktorý pil, v dospelosti si pritiahneme muža, ktorý tiež buď pije, alebo sa jeho hnev prejavuje iným spôsobom: drogy, bitky, krik, týranie a tak ďalej.

Nesnažím sa už nikoho zachrániť. Učím ľudí, ako sa majú zachrániť sami.

Keď ľudia pochopia, že som prišiel, aby som im pomohol si pomôcť sami, nepáči sa im to. Zvykli sme si, že veci za nás vybavujú druhí. Je to pohodlnejšie. Nič nerobiť a iba čakať, kým niekto spraví niečo za nás.

Áno sú prípady, kedy vybavujem vecí za ľudí, lebo v ich súčasnej situácii nie sú toho schopní. Áno sú výnimky. A to je v poriadku.

Zažil som v práci veľmi pekné chvíle v tom, keď vidím niektorých klientov, ako si sami vybavujú veci. Ako sami robia to, čo som im ukázal. A najkrajšie na nich je ten pocit, ktorý z nich vyžaruje. Sú hrdí sami na seba, že to zvládli. Že niečo spravili úplne sami.

Hovoria mi, čo všetko si vybavili, kam volali, čo si zistili a úplne pri tom žiaria…

Má obrovský zmysel ukazovať druhým cestu. Je to veľká radosť, keď ich vidím po nej kráčať. Krok za krokom, stále bližšie a bližšie k lepšiemu dnešku i zajtrajšku 🙂

 

Autor Radoslav Zárecký


Pracujem v Úsmev ako dar ako sociálny pracovník a vo svojom voľnom čase robím konzultácie s ľuďmi, ktorí sa vo svojom živote nevedia posunúť ďalej. Všetky články, ktoré som doteraz napísal a stále píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ak sa ti páčil článok, môžeš ho zdieľať so svojimi priateľmi.