Prezidentské voľby sa týkajú nás všetkých. Čoskoro sa budeme musieť rozhodnúť či toho alebo tú. I žiadneho, žiadnu je možnosť. V prvom kole som nebol voliť. V tichu, kde mi prichádzajú všetky odpovede, priamo zo stredu, zo srdca, niekoľko krát som sa pýtal a odpoveď bola jasná: „Nevoliť.“

Počúvam svoje srdce, väčšinou. I keď ma občas vedie do jamy levovej, aby som si potom v nej niečo uvedomil, niečo pochopil. Počúvať srdce neznamená, že sa nám začne okamžite dariť a pôjdeme tzv. správnou cestou.

Počúvať srdce, intuíciu či vnútorné dieťa znamená, že aby sme sa dostali tam kam potrebujeme, život nás povláči aj po dne oceánu, aby sme potom mohli vyplávať na hladinu.

Nevolil som, lebo vo svojom vnútri cítim, že žiadneho prezidenta nepotrebujeme. Áno ja chápem, že žijeme na Zemi a aj tak nejaký prezident zvolený bude. Z opačného uhľa, keby nikto nešiel voliť, žiadneho prezidenta nemáme.

Prezident je človek, ktorý nemá takmer žiadne funkcie a je hlavou štátu. Lepšie povedané, má byť tvárou Slovákov. Preto mnoho ľudí pri tom a hentom prezidentovi hovorí, že nie sú hrdí Slováci, lebo sa hanbia, kto ich svojou tvárou zastupuje.

Príde mi absurdné, aby jeden človek, jedna tvár zastupovala milióny ľudí na celom Slovensku. Celý internet je plný kandidátov na prezidenta či prezidentku.

Vyhráva ten, kto má lepší marketing.

 

Všetko je o marketingu, o reklame a to, čo sa odvysiela, tomu ľudia slepo veria. Už dlhé roky sa cez média manipuluje s ľuďmi. Večerné správy sú najlepšia forma ako v ľuďoch vyvolať strach a tým čo tam vysielajú ho nechávajú stále rásť.

A potom sa ľudia boja cestovať, chodiť von, púšťať deti na diskotéky, boja sa migrantov, ktorí sú mimochodom takí istí ľudia ako my sami. Ľudia, ktorí majú svoje rodiny a majú strach. Cez televíziu ale neukážu rodinu čo má strach, ukážu násilie, nech sa ľudia boja.

A keď sa ľudia boja, majú strach, začnú sa hnevať. Strach sa mení postupne na hnev a hnev spôsobuje nenávisť, ktorú máme voči sebe navzájom.

Potrebujeme vypnúť telku a zapnúť intuíciu. Klop, klop, halóóó, klopem ti na dvere tvojho srdca. Si tam?

Potrebujeme si uvedomiť, že sme všetci jedno. Potrebujeme sa spojiť, ale niekto zvonka nás zámerne rozdeľuje. Očkuje do ľudí strach a čím viac máme strachu v sebe, tým sa vzďaľujeme sami od seba i od našich blízkych.

Strácame kontakt s našim srdcom. Nekonečnou múdrosťou ducha. Našou intuíciou. Vnútorným dieťaťom. Láskou.

Všetci sme prepojení tým, čo žijeme. I ty, čo čítaš tento článok si v živote prežil nejaký smútok či hnev. Ja tiež. Naše životy sú poprepletané ako nitky v pavučine. Každý jeden človek, všetci si máme čo odovzdať medzi sebou, len sa musíme naučiť medzi sebou rozprávať. Prestať sa spoliehať na televíziu či čo napíšu nejaké noviny.

Kým nestíšime ten vonkajší hluk, ktorým nás táto spoločnosť zaplavuje deň čo deň, nebudeme schopný počuť hlas nášho srdca. Vnútorné ticho. Nemôžeme počuť hlas srdca či intuície, lebo ona hovorí veľmi potichu. Šepotom.

Preto mnoho ľudí medituje. Snažia sa vypnúť svoju hlavu a stíšiť myšlienky. Dostať sa do stavu ticha, lebo v ňom prichádzajú vízie, úžasné myšlienky, zrazu presne vieme, čo máme robiť. A k tomu sme po meditácii príjemne oddýchnutí.

Stíšiť sa dá aj kúpaním sa vo vani, pobytom v saune, v prírode, prosto hocikde, kde sa cítime dobre a sme sami so sebou.

Prezidentské voľby a tak isto ako väčšina vecí, čo sa odvysiela, sú manipuláciou s ľuďmi. Všetko je úplne inak, ale my to nie sme schopní vidieť, lebo vidíme len to, čo sa nám servíruje zvonku. Mysľou nám ide milión myšlienok, riešime, komentujeme, hovoríme, kto je lepší, kto horší a nevieme ten cirkus v hlave vypnúť.

Vidíme sa v našich kandidátoch na prezidenta? Samozrejme, že sú to naše zrkadlá. Odrážajú nám naše vlastné sympatie či nesympatie, náš vlastný príbeh. Môžeme hovoriť ten je taký, ona je onaká, ale ona je len zrkadlo.

To, čo hovoríme o druhých, hovoríme sami o sebe. S druhými to nemá nič spoločné. Všimol som si, že keď píšem o takýchto veciach, z času na čas mi zvykne niekto napísať a presviedča ma o opaku, že to tak nie je a podobne.

Je to len preto, lebo daného človeka sa dotklo to, čo som napísal a nevie si ani za nič pripustiť, priznať, že on by bol taký istý ako ten na ktorého kydá, alebo že by mal v sebe nejakú nevyriešenú ranu s týmto súvisiacu.

prezidentské voľby

Voliť či nevoliť, to je ako byť či nebyť. Je to voľba. A tá záleží len na nás. Či potrebujeme, aby nás zastupovala žena alebo muž. Alebo vstúpime do seba a začneme zastupovať sami seba. Prijmeme zodpovednosť za náš život a nebudeme ju odovzdávať do rúk iným ľuďom.

Nehovoriť, že niekto iní môže za naše problémy, lebo za ne si môžeme jedine my sami našim vedomím, či nevedomým spôsobom života. Našimi postojmi, ktoré chováme sami k sebe či k druhým.

Nehádzať zodpovednosť za naše choroby či iné problémy na doktorov, liečiteľov, psychológov či sociálnych pracovníkov.

Nesťažovať sa a nekydať na politikov a hovoriť, že oni môžu za náš skazený život. Je ľahké odovzdať zodpovednosť, je to jednoduchšie, pohodlnejšie. Pokiaľ to robíme, točíme sa v kruhu ako škrečok v šliapacom kolese.

Stačilo…

Voľba je na nás, slobodne sa rozhodnúť, čo chceme my sami za seba. Rozhodnúť sa z toho najtichšieho miesta v nás samých, ktoré sa nachádza v strede nášho hrudníku.

Týmto článkom nikoho nepodnecujem, aby nešiel voliť. Je na každom zvlášť, ako sa rozhodne. Článok je odraz mňa samého, toho ako sa nato pozerám ja. Môžeš i nemusíš sa s tým stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku.

Ďakujem, že si prišiel/prišla až sem 🙂

Autor Radoslav Zárecký


Pracujem v Úsmev ako dar ako sociálny pracovník a vo svojom voľnom čase robím konzultácie s ľuďmi, ktorí sa vo svojom živote nevedia posunúť ďalej. Všetky články, ktoré som doteraz napísal a stále píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ak sa ti páčil článok, môžeš ho zdieľať so svojimi priateľmi.