+421915585875 rzarecky@gmail.com

Spomínam si…

Mnoho z nás si nespomína na svoje detstvo a niekedy si ani nevieme predstaviť ako sme vyzerali, keď sme boli malí. Možno sa pamätáme na seba z fotky či videa.

Bolo to dávno. Možno sme mali pekné detstvo a možno škaredé. Tak či onak, malo nás to niekam posunúť, niečo nás to naučiť. To, že mi sme si ako duše túto skúsenosť vybrali, na základe čoho sme si vybrali i vhodných adeptov na túto rolu, našich rodičov, ani rozpisovať nemusím. Bola to naša voľba.

Ako deti sme sa na svet pozerali úplne ako inak sa pozeráme teraz. Detstvo bola HRA. Bola to radosť, nepretržitý detský smiech s usmievavými očami. Neutíchajúca energia, ktorá sa v dnešnej uponáhľanej dobe volá hyperaktivita.

My nemáme deti utlmovať, máme ich nechať slobodne žiť. Aby sa sami prejavili, aby sami prišli k tomu, kým v skutočnosti sú. My dospelí im komplikujeme cestu. Chceme po nich, aby išli cestou, ktorú sme im my vybrali, lebo si myslíme, že je tá správna.

Deti majú svoju vlastnú cestu.

A ako bonus k tomu nás sem prišli učiť ako byť opäť deťmi. Ako sa opäť hrať a spojiť sa so svojim vnútorným dieťaťom, na ktoré sme zabudli.

Zabudli sme na radosť, lásku, smiech, úsmev,  šťastie v našich srdciach.

Potrebujeme si len spomenúť. Vrátiť sa do detstva, za všetky tie krivdy, bolesti, neodpustenie, ktoré od tých čias v sebe nosíme. Potrebujeme ísť za ne a stretnúť sa tam so sebou samým. Za chlapcom či dievčatkom, ktorým sme boli.

Za tou čistou energiou, dušičkou, ktorá prišla na tento svet s nejakým poslaním.

Povedať jej: Ďakujem, že si to so mnou vydržala. Išla si so mnou túto dlhú cestu. Zabudol som na teba, lebo som chcel byť rýchlo dospelý.

Začal som sa moc naháňať za vecami, o ktorých som si myslel, že mi prinesú trvalý pokoj a pritom ma stále viac a viac chytali do pasce materialistického života.

Ďakujem ti za cestu, ktorú sme spolu prešli. Za bolesť, chorobu, ktorou som si prešiel, očistu môjho vnútra, aby som sa s tebou mohol opäť stretnúť.

S malým Radkom, vnútorným dieťaťom, ktorým som bol ako malý chlapec. Za svojim srdcom. Od teraz už kráčame spolu, vedľa seba, ale nie každý za seba, ale ako tím. Ruka v ruke, vo dvojici.

Spomínam si… Boli sme nerozlučná dvojka, bol som sám sebou. Usmieval som sa, hral som sa, rozprával sa s plyšákmi, spieval, tancoval, robil opičky, tešil som sa zo života. To som bol ja, malý chlapec. Možno i ty.

Potom ma dali do jaslí, do škôlky, kde som musel dodržovať isté pravidlá. Už som sa nehral, kedy som chcel, mal som nato vymedzený čas. Spalo sa vtedy a vtedy, obed vtedy a hranie vtedy. A potom pre mňa prišli rodičia.

Po pár rokoch poslúchania a dodržovania pravidiel som postúpil do základnej školy, kde už boli pokročilejšie pravidlá. Za dobré správanie sme dostali odmenu, za zlé sme boli potrestaní. Šup ho tam, dnes to bude 5-ka do žiackej knižky a poznámka za papuľovanie.

Za toto doma asi nikoho nepochválili a tak nasledovali ďalšie tresty. A takto to s nami ide dookola. Čím sme viac odmeňovaní za dobré veci a trestaní za zlé, tým viac sa do vsugerováva do nášho vnútra a začína nás to ovládať.

Začíname tak žiť.

Stredná či vysoká škola a dospelácky život je už malina. Človek už poslúcha a môže sa s ním manipulovať.  Ak by sa do detí netlačilo, čo majú robiť a aké majú byť, nikdy by v ich živote nenastalo obdobie vzdoru.

Z malého dieťaťa plného radosti vyrástol dospelý človek plný starosti.

Potrebujeme si uvedomiť, že robíme to, čo nás naučili, ale to neznamená, že je to správne. Ľudia, ktorí spravili z ľudí ovečky, kde jedna nasleduje druhú, nemajú radi ľudí, ktorí vyčnievajú. I preto už medzi nami nie je Michael Jackson, Ježiš, Diana, Sokrates, Osho a mnoho ďalších.

Spoločnosť nemá rada prebudených ľudí. Taký človek v sebe zapálil opäť iskru. Spomenul si. Už sa s ním nedá manipulovať, či ho ovládať. Znovu objavil slobodu vo svojom srdci. Spojil sa sám so sebou, stal sa opäť malým dieťaťom.

Jeho  život začína byť opäť hra, v ktorej začal viac dávať. Začína sám od seba, ak chce niečo zmeniť. Robí veci len tak pre radosť, bez toho aby dostal odmenu či pochvalu.

Naháňanie sa, peniaze, domy, autá, ženy, sex, už nie sú jeho motivácia. Našiel ju sám v sebe a tá spočíva v radosti. Robí, čo ma rád, čo miluje.

Čo mu prináša radosť, šťastie, pokoj a úsmev na perách 🙂

Spomínam si… Som doma.

PS: To, čo som napísal, je môj život a môj pohľad na to, čo sa deje. Moja osobná skúsenosť, moja cesta k samému sebe.

 

Autor Radoslav Zárecký


Stále dokola píšem o láske, lebo všetko je láska. Články, ktoré píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi