Čo je zlé na smrti? Všimol som si, že keď sa povie slovo smrť, umretie a podobne, tak odvraciame od toho zrak i uši a nechceme o tom počuť. Aspoň ja čo som sa stretol, ľudia vraveli, že o akých negatívnych veciach to rozprávam.

Smrť je našou súčasťou od nášho úplného začiatku. Nemôžem povedať od narodenia, lebo to existuje iba vo svete dospelých.

Je pre dieťa, ktoré žije 9 mesiacov v bruchu matky, v dobre známom prostredí, kde dostáva a má všetko čo potrebuje, narodenie narodením?

Pre dospelého človeka je to narodenie dieťaťa, ale pre samotné dieťa, ktoré musí opustiť dôverne známe prostredie, brucho matky, je to smrť.

Sú to dva rôzne pohľady, očami dospelého a očami dieťaťa.

Človek s vyšším stavom vedomia, človek čo medituje, alebo sa dostal sám k sebe cez chorobu, či iné životné okolnosti, vie, že nič ako smrť neexistuje. Vie, že je to skončenie jednej etapy života a nastupuje ďalšia.

Vie, že nie je týmto telom, ale telo je náš dom, v ktorom pobývame na dobu určitú. Pre niekoho si „smrť“ príde skôr, pre niekoho neskôr, ale nič tým nekončí.

Áno, hovorím o reinkarnácii, minulých životoch i tých nadchádzajúcich.

V istom období môjho života bolo zaujímavé vnímať ako kresťanstvo je proti ezoterike a ako odsudzujú všetko to, čo s ňou súvisí. Pochopil som, že kresťanstvo i ezoterika sú dva opačné póly ležatej osmičky.nekonečno

Dva extrémy, ktoré sa potrebujú dostať do rovnováhy. Do stredu, k pochopeniu.

Nedávno som bol na pohrebe a farár 30 minút rozprával o reinkarnácii, len kresťanským jazykom, čiže o večnom živote, spáse a zmŕtvychvstaní.

Mne osobne to príde tak, že kresťanstvo, tí ktorí ho vedú, schválne kydajú na ezoterikov, lebo nechcú, aby ich „ovečky“ sa dozvedeli pravdu.

Pravdu o sebe, kým naozaj sú. Pravdu o tom, ako to vtedy 2000 rokov dozadu naozaj bolo.  Ešte som nestretol kresťana s otvoreným vedomím.  Takéto vedomie má otvorenú tzv. kroniku záznamov a táto kronika sídli v našom srdci.

My dospelí dávno nie sme spojený s našim srdcom.

 

S našou intuíciou, alebo inak povedané našim vnútorným dieťaťom.  Uviazli sme doslova v HLAVE a nevieme prestať premýšľať. Šrotujeme myšlienky deň čo deň a nie a nie ten kolotoč vypnúť.

Človek, ktorému sa podarilo vrátiť sa z hlavy do srdca, tomu sa otvoril nový svet. Zrazu vidí to, čo predtým nevidel. Je jasnovidní, vidí veci tak jasno ako nikdy predtým. Myslíme si, že máme dve oči, ale v skutočnosti máme tri. To tretie oko je náš vnútorný zrak a ním môžeme vidieť jedine vtedy, keď sme spojený so svojim srdcom.

Návrat z hlavy do srdca je obrovská transformácia vo vedomí. Je to smrť starého a začiatok nového.

Keď sme boli malé deti, žili sme v srdci. Odtiaľ sme brali toľko energie, ktorá nám teraz v dospelosti chýba.  Hovorili sme pravdu, smiali sme sa očami a tešil náš život.

Deti a starí ľudia majú k sebe veľmi blízko. Vplyvom výchovy z tých malých úprimných detských stvorení sme vyrástli my dospelí, to je ten presun z hlavy do srdca.

Srdce je dieťa a dospelý je hlava. Ak sa nám v dospelosti nepodarí dostať sa späť z hlavy do srdca, v starobe sa to zariadi akoby samo, preto mnoho starých ľudí sa chovajú ako malé deti či nosia plienky.

Život ich vypne, či cez chorobou alebo inak a vracia ich k ich prirodzenému stavu, ktorým je život v srdci, v bezpodmienečnej láske.

Možno už vo Vás naskočila otázka: „Ako sa dostať z hlavy do srdca?“

Kiežby ste nemuseli prechádzať podobnou cestou ako ja. V živote som nevnímal znamenia, signály, ktoré mi stále prichádzali a jedného pekného dňa mňa vypla z môjho besného naháňania ťažká depresia, z ktorej som sa dostával postupne bez liekov rok a tri mesiace.

Po úplnom uzdravení neskončila moja cesta z hlavy do srdca, ale skôr práve začala. Ide o spojenie s vnútorným dieťaťom, ktorému sa hovorí srdce, intuícia, láska.

To vnútorné dieťa sme my sami, keď sme boli malí. Odtiaľ z detstva si nesieme veeeeľa nezhojených rán, tráum, nevyriešených vecí, hnevu, smútku, bolesti, závisti, neodpustenia.

Je jedno či chceme byť šťastní, zdraví, spokojní, bohatí, úspešní, ak hociktoré z toho, alebo všetky naraz chceme dosiahnuť, potrebujeme sa vrátiť do tých nezhojených situácii, z ktorých utekáme celý život.

Článok: Keď sa nám stalo niečo ťažké, nevedome z tých situácii utekáme. K alkoholu, drogám, jedlu, pornu, do Austrálie a tak ďalej.

Návrat z hlavy do srdca je vrátiť sa k malému dieťaťu, ktorým sme boli. Vrátiť sa do situácii z detstva, napríklad tým, že sa porozprávame s našimi blízkymi o tom, čo nás vtedy trápilo, čo nám ublížilo a otvorene aj cez tú hrču v krku sa ich spýtame, prečo konali vtedy tak ako konali. Potrebujeme pochopiť situácie, ktoré sa stali, aby mohlo z našej strany prísť k odpusteniu.odpustenie

Celý náš život je vzťahoch, o komunikácii. Keď nemáme veci vyrozprávané, hneváme sa, smútime, búchame päsťami do stolu.

A ak nemáme vyrozprávané veci o našich traumách z detstva, tak tie naše traumy cez vnútorný potlačený hnev znášajú naši najbližší, s ktorými žijeme teraz v súčasnosti.

Preto toľko ľudí holduje alkoholu, drogám, sú závislý na porne, či Facebooku, prejedajú sa alebo utekajú čo najďalej od domova.

Niekde tie nespracované veci v sebe človek musí ventilovať, inak by sa zbláznil. I keď cez tieto závislostí sa to deje mnohokrát nevedome, človek si to neuvedomuje.

Je mnoho spôsobov ako sa spojiť s vnútorným dieťaťom, svojim srdcom. Jedným spôsobom je jedna konzultácia u mňa, lebo presne tomuto sa venujem 🙂

Ďalšou skvelou technikou je meditácia, ale to chce dlhý čas, kým sa skludní myseľ a bude úplne bez myšlienok.

Všimol som si, že som trošku odbočil od smrti. Nasmerovalo ma to týmto smerom asi preto, lebo i návrat z hlavy do srdca je tzv. smrť. Nič neostane rovnaké. Akoby jeden múdry osvietený človek povedal…Neostane ani kameň na kameni…

Čo dodať k záveru článku… Pochopil som, že keď raz zomriem, chcem aby moje telo bolo spopolnené a rozprášené niekde v lese. Nechcem hrob, miesto, ktoré bude mojich blízkych pútať k minulosti. Budú ma mať navždy vo svojom srdci a zapáliť sviečku za mňa môžu kdekoľvek, lebo ja som láska a som úplne všade 🙂

Autor Radoslav Zárecký


Pracujem v Úsmev ako dar ako sociálny pracovník a vo svojom voľnom čase robím konzultácie s ľuďmi, ktorí sa vo svojom živote nevedia posunúť ďalej. Všetky články, ktoré som doteraz napísal a stále píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Thank you for sharing

Share an article with your friends