Skutočná je len láska. Často to nevidíme, lebo pred ňou je tmavý mrak zvaný strach, ktorý je koreňom všetkého hnevu, nenávisti, násilia a všetkého zlého, čo sa vo svete deje.

Strach, hnev, nenávisť či utrpenie sú ako štyri rieky, ktoré sa vlievajú do jednej. Je to jedno a to isté, tá istá rieka. Najprv má človek v sebe strach. Niečoho sa bojí. O seba, o rodičov, o svoj život. Bojí sa, že ho nebudú mať radi. Že ho nepochvália, neuznajú, neocenia. O to, či bude mať za čo zaplatiť ďalšiu splátku.

Strach má rôzne podoby.

Všetci máme v sebe nejaké strachy, ktoré si v sebe nesieme už od malička. Takýto strach sa v našich srdciach mení na hnev, ktorý v sebe potláčame. Ľudia, ktorí kričia na druhých, hnevajú sa, majú v skutočnosti strach. Hnevom, krikom, bitkami, šikanou, atď… ho zakrývajú, maskujú.

Od malička sme sa učili neprejaviť sa. Učili sme sa, že chlapci neplačú, že ženy majú byť silné. Naučili sme sa neprejavovať svoje emócie. Plakať, byť smutní, radostní , hovoriť pravdu. Naučili sme sa veci ako hnev či smútok držať v sebe. Naučili sme sa hovoriť potichu, aby nás náhodou nepočul sused.

A my si neuvedomujeme, že tento neprejavený hnev v nás rastie. Potláčame ho sami v sebe a nabalujeme ho vrstvu po vrstve. Týmto nabalením vzniká pretlak v nás samých ako v parnom hrnci. Cítime sa stále viac a viac nervóznejší a pod tlakom a to len preto, lebo neventilujeme to, čo si v sebe nosíme.

A keď to neventilujeme, neprejavujeme sa, tento potlačený hnev v nás sa mení na nenávisť. Pôvodca nenávisti je ten prvotný strach, to že sa niečoho bojíme, alebo sme sa báli.

Tá nenávisť to nie sme my, je to len zamaskovaný strach, ktorý sme mali tam hodne dávno v nejakej udalosti v našom živote.

Nenávisť v ľudských srdciach pácha na celom svete rôzne druhy násilia. Či jednotlivci, v rodinách, šikany, bitky, kriky, výtržníctvo, vraždy či vojny. Robíme si to navzájom všetci len preto, lebo máme v sebe strach.

Človek, ktorý kričí, bije sa, niekoho znásilnil, alebo zabil, nie je iný ako my. Nie je to netvor, je to ubolená dušička, ktorá zažila v živote niečo ťažké.

Strach je koreňom všetkého zla, ale je to len dymová clona, cez ktorú nevidíme skutočnosť. Keď strach prerastie cez hnev do nenávisti, nenávisť prerastá do utrpenia, pričom netrpia len druhí, ale hlavne my sami.

My sami si spôsobujeme zdravotné problémy, úzkosti, choroby, stresy i to, že sa nám nedarí. Strachy oslabujú celého človeka. Nevypovedané veci, ktoré v sebe držíme sú ako sopka tesne pred erupciou.

To kým sme, to si aj stále priťahujeme do svojho života. Ak v sebe nosíme nenávisť, nenávisť si aj priťahujeme. Stretávame podobných ľudí, dostávame sa do podobných situácii, aké si nosíme sami v sebe.

Svet, ktorý žijeme, je našim vnútorným odrazom. Žijeme to, čo si nosíme vo svojom srdci. Keď tam máme lásku, máme to najlepšie zo všetkého a všetko ide akoby samo. Vidíme ju aj okolo seba. Keď nosíme v srdci strach, priťahujeme si ho aj do svojho života.

Ako z toho von?

 

Začnime sa medzi sebou úprimne rozprávať. Ako partneri alebo manželia si povedať aj o tých najväčších tajomstvách a strachoch, ktoré v sebe máme. Hovoriť pravdu o tom, čo skutočne cítime, čím prechádzame, čo nám ubližuje a čo nám robí radosť.

Zmena začína jedine od seba. Keď budeme čakať, kedy začne ten druhý, kedy príde za nami a požiada nás o odpustenie, ospravedlní sa, povie nám pravdu, tak k zmene nikdy nepríde. Zmena prichádza od nás samých.

Keď chceme zmenu v našich životoch, potrebujeme začať sami od seba.pocit strachu

Celý náš život stojí na vzťahoch a úprimných rozhovoroch medzi sebou. Mať strach nie je slabosť, slabosť je ho držať v sebe a nechať sa ním ovládať. Nepovedať o ňom druhým, neposlať ho raz a navždy preč.

Strach potrebuje lásku. Potrebuje objať, pohladkať. Účinná metóda je, keď si zavrieme oči a prestavíme si strach ako nejakú bytosť, zviera, hocičo, čo nám nabehne.

Keď som to pred istou dobou objavil v sebe ten svoj prvotný strach, ktorý som si v sebe nosil celý život, so zavretými očami som videl asi 3 metrovovú vychutnutú holohlavú bytosť s veľkým nosom a vypúlenými očami oblečenú v čiernom plášti. Stál predo mnou a mňa pri predstave a pozeraní sa naňho tlačilo na hrudníku. Tlačil ma tam strach, ktorý som si v sebe tak dlho nosil.

Čo som spravil?

 

V predstave som pohladil, prejavil som svojmu strachu kúsok lásky. A čo spravil on? Zmenšil sa na polovicu. A čím viac som ho hladil po hlave a hovoril mu, že ho mám rád a ďakoval mu, že ma prišiel naučiť túto dôležitú lekciu života, tým viac sa zmenšoval. Až bol nakoniec taký malý, že som si ho vzal do náručia a povedal mi: „Už ma nepotrebuješ“ a zrazu sa rozplynul ako dymový mrak.

Vtedy som to pochopil a všetko do seba zapadlo. Skutočná je len láska. Strach bol ako tmavý mrak, ktorý sa postupom času od detstva, dospievania a dospelého života vo mne zmenil na hnev, neskôr nenávisť, ktorý sa vo mne zmenil na ťažkú depresiu, ktorá ma v roku 2016 doslova zastavila.

Celý náš život, naše vzťahy, manželstvo, priateľstvá, ovplyvňujú strachy, ktoré si v sebe nosíme. Strach z nedostatku peňazí, že ostaneme sami, že nás nebudú mať radi, že nič nikdy nedosiahneme, atď. Tieto strachy nám odčerpávajú mnoho energie.

Potrebujeme pochopiť, že nie sú skutočné, to my sme si ich sami vytvorili, alebo sme ich nevedome prebrali od ľudí, s ktorými sme odmalička trávili čas.

Porozprávajme sa s našim strachom, pohlaďme ho, objímme, nech sa rozpustí v láske, ktorou sme my sami…

 

Autor Radoslav Zárecký


Stále dokola píšem o láske, lebo všetko je láska. Články, ktoré píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi