Úzkosť na hrudníku – keď kričí vnútorné dieťa

Úzkosť v mojom živote ma dobre potrápila. Nikdy na ňu nezabudnem. V oboch prípadoch mojej ťažkej depresie, v mojich 20 a 29 rokoch, tie šialené bolesti začali práve nimi. Hneď ráno po zobudení – divný tlak na hrudníku. Keď som ho zažil prvýkrát v mojich 20 rokoch, vôbec som netušil, čo to je, a keď druhýkrát o 9 rokov neskôr, už som bol oboznámený. Postupne k nemu pribúdali silné migrény, samovražedné myšlienky a ďalšie príznaky.

V oboch prípadoch k uzdraveniu viedla vždy trochu iná cesta, iný postup. V oboch prípadoch mi prišla ukázať niečo iné, naučiť ma niečo nové. Choroba neprichádza zo dňa na deň, aj keď to tak mnohokrát vyzerá, a neprichádza ako trest. To však nemôžeme v danej chvíli vidieť, lebo bolesť to prebíja. Tak ako každá iná choroba, prišla nás zastaviť a ukázať nám, že v živote nejdeme správnym smerom. Keď začneme chápať signály, znamenia, svoje telo a jeho symboliku, prostredníctvom ktorej s nami Boh, naše vyššie ja, naša duša komunikujú, a začneme na sebe pracovať, robiť potrebné zmeny, odpúšťať srdcom – to je cesta von z úzkosti.

Položili ste si niekedy otázku, ako vzniklo slovo „úzkosť“? Väčšinou sa nad takýmito vecami nezamýšľame. Tak ako „myšlienka“ je myš a lienka, či „bohatý!“ je boh a ty. Nie, nemá to nič spoločné s kosťou, i keď úzkosť ide až na kosť. Keď má niekto úzkosť, tak je v úzkych. A teraz si treba položiť správnu otázku. Nie „prečo ja ju mám“, čo je otázka človeka, ktorý sa ľutuje, ale „kto je v úzkych“?

Skúste si zavrieť oči a spýtajte sa sami seba túto otázku a čakajte na odpoveď. Možno vám príde obraz, myšlienka, vnem. Prvých pár sekúnd intuícia vždy pošle odpoveď. Áno, v úzkych je vaše vnútorné dieťa.

Keď som na toto prišiel a spojil sa prvýkrát so svojím vnútorným dieťaťom, našiel som ho skrčené v kúte, v tme, bálo sa a bolo doslova v úzkych. Vnútorné dieťa ste vy, keď ste boli malí. Malý Adamko, Peťko, Michal, malá Miška, Kristínka, Angelika. Len sme veľmi rýchlo vyrástli a zabudli sme naň.

Úzkosť = Zo srdca sme prešli do rozumu. Z detstva do dospelosti.

Nič také ako hyperaktivita neexistuje. Je to napojenie – dieťa je v zdroji, žije vo svojom srdci a odtiaľ čerpá neobmedzenú energiu, ktorou disponujeme všetci. Len tým, že dieťa nie je zaťažené všetkými tými informáciami zvonka, rôznymi strachmi, smútkami, hnevmi, ako dospelý človek, nemá byť prečo utlmené. Spoločnosť (škôlky, školy a pod.) sa postupne postará o to, aby sa dieťa odpojilo zo zdroja a napojilo sa na rozmýšľanie.

Preto my dospelí sme toľkokrát zachmúrení, bez energie, úsmevu, života a radosti. Malé dieťa bolo odpojené od zdroja.

Teraz si nasledujúce riadky prečítajte a následne zavrite oči a skúste sa s ním sami spojiť:

„Zavrite oči. Keď máte zatvorené oči, nerozptyľuje vás okolie a váš pohľad smeruje dovnútra. Predstavte si samých seba, ako ste vyzerali ako malé dieťa. Niekomu to môže chvíľu trvať, je to v poriadku. Zapojte predstavivosť. Možno si sami seba pamätáte iba z nejakej fotky. Všetko je v poriadku. Niečo sa vám zjavilo.

Vidíte sa? Kde ste? Vonku? Vnútri? Čo robíte?

Choďte za ním vo svojej predstave. Pozdravte ho (používam „ho“, lebo myslím vnútorné dieťa). Odzdravilo vás? Čupnite si k nemu (nepozerajte sa na dieťa zhora, ani v reálnom živote). Dieťa je oveľa múdrejšie ako dospelý človek. Ako reaguje? Nesnažte sa s ním zblížiť za každú cenu. Musíte ísť na to pomaly a opatrne. Vnímajte, ako reaguje na vás. Odzdravilo vás? Kam sa pozerá?

Teraz zásadná otázka: spýtajte sa ho, či vás pozná. Niektorých ľudí, ktorých som takto viedol k spojeniu s vnútorným dieťaťom (ich srdcom), ich dieťa nespoznalo. Tak boli od neho odpojení. Boli to ľudia s veľkými zdravotnými problémami. Ako odpovedalo? Pozná vás? Nevie, kto ste? Ak nevie, povedzte mu, že vy ste on/ona, ale už ako dospelý človek.

Ide o to, aby ste s ním opäť nadviazali kontakt. Spojili sa s ním. Nemusíte toto brať ako návod, je to vaše vnútorné dieťa, nechajte sa viesť. Vy viete najlepšie, ako sa s ním rozprávať. Či vás pozná alebo nie, v pokoji mu povedzte, kto ste a prečo ste za ním prišli.

Ospravedlňte sa mu, že ste za ním neboli tak dlho. Že ste si neuvedomovali, že je potrebné byť s ním v spojení. Keď sa ho niečo spýtate, ono odpovie. Ako som písal, môže to prísť ako myšlienka, vnem, obraz, každý to má inak. Požiadajte ho o odpustenie, že ste s ním stratili kontakt.

Spýtajte sa ho, či ho môžete objať. Ak dovolí, objímte ho vo svojej predstave. (Nikdy neobjímajte dieťa bez dovolenia, nie je to majetok ani hračka.) Pre lepšie precítenie objímajte vankúš. Aké to je, byť v jeho objatí? Chcete plakať? Nezadržujte to, neduste to v sebe. Vyplačte sa, očistí vás to. Poďakujte sa mu, že to dovolilo. Práve ste sa spojili so svojim srdcom.

Spravili ste prvý krok. Veľmi podstatný prvý krok.

Odpustite aj sami sebe. Za to, že ste ho tak dlho ignorovali a neboli s ním v spojení. Keď sa doobjímate, spýtajte sa ho, čo potrebuje. Čo chce robiť? Čím chce byť? To, čo vám povie, sú zmeny, ktoré potrebujete začať robiť vo svojom živote, a to je tá najväčšia drina, na ktorú treba veľa odvahy. Pustiť sa a vystúpiť z komfortnej zóny.

Možno už roky pracujete v práci, do ktorej chodíte len kvôli peniazom. Žijete v jednej domácnosti s človekom, ktorý z vás cucá všetku energiu. Možno ste sa prestali hrať a zažívať nové veci. Čokoľvek. Potrebujete nájsť v sebe, čo to je, a začať robiť potrebné zmeny.

Sú ľudia, ktorí si toto ani neuvedomujú, a sú ľudia, ktorí to vedia, a aj tak to nerobia, lebo, ako sa vraví, zvyk je železná košeľa. Keď zistíte, čo potrebuje vaše vnútorné dieťa, vaše srdce, ktoré je mimochodom na hrudníku, kde cítite úzkosť, začnite konať. Celé to v predstave zakončite tak, že pri objatí si predstavíte, ako dieťa cez srdce s vami splynie. Môžete otvoriť oči. Vstávajte veľmi pomaly, ak by ste chceli vstávať, a dajte si pohár čistej vody.“

Viac o tomto píšem vo svojej knihe Ako sa uzdraviť?, na ktorú aktuálne robím zbierku, aby som ju mohol v roku 2025 vydať.

Tu som to len zhrnul čo najstručnejšie, veď už teraz má tento článok skoro tri strany. Najdlhší, aký som asi kedy napísal. Ale kratšie to nešlo. Musel som prejsť veľa vecami, kým som úplne vyzdravel a mohol takto otvorene o tom písať.

Naše srdce, intuícia, má pre nás všetky odpovede, na všetky otázky. Len veľakrát tam máme toľko bolesti, potláčania, hnevu, že prekrývajú všetky odpovede, ktoré k nám prichádzajú. Nepočujeme ich, lebo sme obalení ako cibuľa. Vrstvu po vrstve. A ako tieto vrstvy dávame postupne dole, padajú aj z nás tieto „záťaže“, ktoré nás odpojili od seba samých.

Úzkosť = potrebujeme sa vrátiť z rozumu späť do srdca.

Prečo si myslíte, že mnoho starých ľudí je ako malé deti? Život ich tam prirodzene vracia. My však nemusíme zažívať toľko bolesti a čakať do staroby. Môžeme začať hneď.

Držím vám všetkým palce, ktorí vykročíte na cestu do svojho vnútra a začnete hľadať odpovede v sebe. Možno to bude dlhá cesta, ale rozhodne to stojí za to. Zmení vás to, a postupne, ako budete vidieť, akými zmenami ste prešli a kam vás to posunulo, začnete chorobu vnímať ako dar.

Vďaka nej ste mohli opäť nadviazať spojenie so svojím vnútorným dieťaťom. So svojím srdcom, ktoré vás stále vedie na ceste k uzdraveniu.