Veľmi mám rád Vianoce. Sú pre mňa najkrajším sviatkom v roku, kedy sa v jeden deň stretne najbližšia rodina. Stromček svieti a každý sa už teší na večer k štedrovečernému stolu. Na oplátku s medom, na jablko, polievočku, možno kapra. A potom k stromčeku na rozbaľovanie darčekov.

Každé dieťa zbožňuje Vianoce. Samozrejme okrem ľudí, ktorí neslávia Vianoce, ale bavme sa o deťoch, ktoré sa na ne tešia. O deťoch či nás dospelých so srdcom dieťaťa či bez neho, ktorí sa tešíme na Vianoce.

Spomínam si ako som ako malý chlapec v kuchyni pozeral von cez okno a pozeral či zbadám Ježiška na saniach ako roznáša darčeky. Mám pocit, že som ho raz aj tými detskými očami a veľkou predstavivosťou aj zahliadol.

Spomínam si aj ako som raz niekde vo svojich 9 rokoch pri pozorovaní Ježiška z okna započul nejaký šuchot za mnou. Otočil som sa a zbadal som ocina cez chodbu ako nosí darčeky. Stál som tam ako obarený a s polo otvorenými ústami nechápavo pozeral ako to je možné.

Dieťa vníma všetko úplne inak ako dospelý človek. Čo dieťa učíme, čo mu povieme, ono tomu verí. My dospelí si neuvedomujeme, že ho klameme. Dieťa má obrovskú predstavivosť a je jasné, že ho chceme vidieť šťastné, chceme vidieť ako sa teší, má radosť, preto mu hovoríme všetky tieto veci.

Robíme to nevedome, tak ako to robili našim rodičom ich rodičia a tak ďalej sa tento štýl výchovy nehovoriť deťom pravdu presúva z generáciu na generáciu.

Tento rok som prešiel veľkými zmenami. Jedna z nich je, že som sa rozhodol tento krásny sviatok žiť odteraz vedome. To znamená, neklamať deťom, že na Vianoce nosí darčeky Ježiško alebo Santa Claus. Nekŕmiť ich od malička nezmyslami, ale namiesto toho sa s nimi úprimne rozprávať.

Vysvetliť im, že Vianoce je krásny sviatok, kedy sa stretne rodina pokope, ale že darčeky si dávame sami medzi sebou. Medzi nami je už veľa uvedomelých rodičov, ktorí takto žijú. Neklamú svoje deti, nehovoria im veci, že ak nebudú poslúchať, nedostanú nič, alebo ich zoberie čert a podobne.

I ty, čo teraz čítaš tento článok, túto vetu, si bol raz malé dieťa. Teraz ako dospelý sa nato spätne môžeš pozerať s úškrnom, či smiechom, lebo sa nato pozeráš ako dospelý človek. Ak by si sa vedel/vedela spojiť s tým malým krpcom, ktorým si býval/a, našiel/a by si tam veľké sklamanie.

V sebe, vo svojom srdci.

Keď sme boli malé deti, žili sme v srdci a srdci je radosť, preto majú malé deti toľko energie, usmievajú sa očami a hovoria pravdu. Žili sme v jednote s láskou, ale vplyvom výchovy, spoločnosti, toho čo sme sa naučili, sme plynulo prešli zo srdca do hlavy a vyrástli z nás dospelí ľudia, ktorí nevedia vypnúť hlavu.

My sa potrebujeme vrátiť z hlavy do srdca. Sami k sebe. K dieťaťu, ktorým sme boli.

Vráťme sa myšlienkami späť a pospomínajme si, ako sme čakávali na Ježiška, kedy donesie darčeky. A teraz sa nato pozrime tak, že niekoľko rokov každý rok hovoríme dieťaťu, že darčeky nosí Ježiško. Hovoríme mu niečo, čo nie je pravda. A to nielen pri Vianociach, oni mi len slúžia ako dobrý príklad.

A teraz si spomeňme na tú chvíľu, kedy sme sa dozvedeli, že darčeky Ježiško nenosí. Možno sme ich našli v skrini, možno sme načapali rodičov.

Cítiš to? Tú dieru v srdci, znechutenie, veľké sklamanie?

 

Toľko rokov sme niečomu verili, boli sme klamaní a keď sme sa dozvedeli pravdu, boli sme s-klamaní.

Pamätám sa ako som veril na Kuka, veril som tomu, že je živý. A potom sa raz zjavil v škôlke a videl som, v tej tme za ním sú ľudia oblečení v čiernom a ovládajú ho. Ďalšie sklamanie.

Teraz si zoberme, že takto ako deťom nám stále v niečom klamali a sklamania sa v nás nabalovali vrstvu po vrstve. Nečudo, že dospelí ľudia sa pri prechádzke mestom už ani neusmievajú. Prestali veriť na zázraky. Nevidíme tú krásu okolo nás, lebo si v sebe nosíme hlboké sklamania z umelých zázrakov na ktoré sme verili a v skutočnosti neboli pravdivé.

Z týchto sklamaných detí sme vyrástli my. Je smutné, že všetky tie sklamania si nosíme v sebe ale ešte, smutnejšie je, že tento model „klamania deťom“ je v nás tak hlboko zakorenený, že mi sami to robíme našim deťom a nielen deťom, ale i kamarátom, rodine.

My tak žijeme, ale si to neuvedomujeme. Klameme na úradoch, klameme revízorovi, klameme v obchodoch, klameme blízkych, kamarátom, rodine a tak ďalej. Klamanie sa stalo národným športom.

Sme hlboko v sebe otupení všetkými tými sklamaniami, ktoré vznikli z toho, že nás v minulosti niekedy niekto oklamal.

Tým, že deťom budeme hovoriť pravdu o tom, ako sa v skutočnosti veci majú, aké sú, neuberáme ich tým o radosť zo života. Oni sa budú tešiť napr. na Vianoce aj tak, aj keď budú vedieť, že darčeky dávajú rodičia.

Dieťa bude naďalej pozerať rozprávky, aj keď bude vedieť pravdu. Potrebujeme sa naučiť žiť v pravde, tá ide ruka v ruke so šťastím a vnútorným pokojom v živote. Naučíme sa hovoriť pravdu, začne sa nám aj ľahšie žiť. ..

PS: Keby som nebol sám sklamaný v živote týmito vecami o ktorých píšem, nikdy by tento článok nevznikol. Som rád, že sa mi stali a môžem poskytnúť svoj uhoľ pohľadu, možno niekomu pomôže pochopiť isté veci a zmeniť svoj vlastný postoj i život svojich detí k lepšiemu.

 

Autor Radoslav Zárecký


Od roku 2018 pracujem v Úsmev ako dar a vo svojom voľnom čase robím konzultácie s ľuďmi, ktorí sa vo svojom živote nevedia posunúť ďalej. Všetky články, ktoré som doteraz napísal a stále píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku.

Pin It on Pinterest

Share This

Ak sa ti páčil článok, môžeš ho zdieľať so svojimi priateľmi.