Sila človeka sa spozná podľa toho, koľko si dokáže pripustiť, že dokáže pustiť slzy a nepotláča svoje skutočne pocity, aj keď je zle.
Väčšinou si myslíme, že silný je taký človek, ktorý sa zatne, so vztýčenou hlavou a nedá na sebe poznať, že mu niečo je.
Ale ľudia cítia, že mu niečo je. Deti cítia, že niečo je s ich mamou/otcom, aj keď nič nehovorí.
Ukazuje taký človek silu? Napr. aj rodič svojim deťom? NIE. Ukazuje im, že aj keď je ťažko, treba to potlačiť v sebe, neprejaviť sa, nepustiť slzu. Ale oni aj tak cítia…
Sila človeka je v pripustení si svojich naozajstných pocitov. Že si to prizná sám/sama pred sebou. Že je to preňho/preň ťažké, náročné. Už sa nepotláča a je autentická, taká aká je. V tom je skutočná vnútorná sila.
Z potláčania pramenia akurát rôzne choroby. Tak sme potlačení, že už ani nevieme, kto vlastne sme. Toľko natlačených vrstiev máme na sebe. Ako cibuľa, vrstvu po vrstve 
Skús to sám, sama. Postav sa pred zrkadlo, pozeraj sa do svojich oči a priznaj si pred sebou, ako sa naozaj vo svojom srdci cítiš.
Nebráň sa slzám…vzlykom…nepotláčaj sa už.
V tom je tvoja sila 
PS: celý minulý týždeň som chodil s jednou maminou na onkologické oddelenie. Bol to týždeň veľmi hlbokých rozhovorov a veľkých AHA momentov. Ďakujem za tento čas, veľa mi to dalo 
O autorovi článku
Mám 37 rokov a žijem s manželkou v Bratislave. Venujem sa marketinu, otváraniu webových stránok a liečeniu rukami. Momentálne som otvoril zbierku cez Donio na vydanie mojej knihy: "Ako sa uzdraviť? Moja cesta uzdravenia z depresie bez liekov. A NIELEN Z NEJ."