Život či spoločnosť, v ktorej pracuješ, je ako loď. Niekto je kapitán, niekto námorník a niekto má zase na starosti ďalekohľad. Nikto však nie je viac či menej. Kapitán nie je ničím bez svojich námorníkov a námorníci sú na mori úplne stratení bez kapitána.

Už v časoch, keď som ako 19 ročný začal pracovať v banke, som pochopil túto múdrosť pri vyvyšovaní sa riaditeľky nad zamestnancami v našej pobočke. Myslela si, že tým, že je riaditeľka, je viac a patrične sa nad nami vyvyšovala.

Z tohto pojmu, kedy si niekto myslí, že je viac či menej, vzniklo aj tzv. riťkolezectvo. Je to docela populárny šport, ako som si všimol. Pozrime sa nato bližšie.

Ten, ktorý si myslí o sebe, že je menej, čiže trpí menejcennosťou, nemá zdravé sebavedomie, neverí si, nemá sa rád/a, potrebuje veľa pozornosti, pochvaly, od druhého človeka a najlepšie od toho, kto si o sebe myslí, že je viac. Toto sú dve prepojené nádoby.

Kým si ten, čo je menej myslí, že stúpa tlačením sa do zadku niekomu vyššie, vnútorne klesá nižšie. Podhodnocuje sám seba/samú seba ešte viacej. Doslova si kope vlastný hrob, či jamu, do ktorej sám spadne.

A ten, ktorý sa vyvyšuje nad druhými, tomu sa deje to isté. Kým sa ego naparuje, že má vyššiu funkciu, alebo je niečím iným výnimočné, duša klesá po kladke dolu.

So šéfom v zamestnaní toto viac či menej nemá nič spoločné. On je iba zrkadlom našich vnútorných nevyriešených vecí z detstva, kde už s rodičmi sme hrali rôzne role. Kde sme uverili, že tým, že máme ako deti malé telo, sme niečo menej a rodičia sú niečo viac.

Rodič dokáže naučiť dieťa veľa o tomto materiálnom svete, v ktorom žijeme. Naučí ho chodiť cez cestu, ako sa je, rozpráva, chodí, beží a tak ďalej. Mnohokrát si myslíme, že dieťa dospelého nemá čo naučiť, ale to je omyl.

Dieťa je zrkadlom každého rodiča, pripomína mu vlastné detstvo, radosť, nekonečnú energiu, usmiate oči, šťastie, všetko na čo dospelý človek vplyvom výchovy a tlakom spoločnosti zabudol.

Dospelý človek zabudol a preto sa rodia deti, aby nám to pripomenuli, aby sme sa aj my dospelí uväznení v hlave, v neustálom premýšľaní, kalkulovaní, opäť vrátili do svojho zdroja, srdca, k dieťaťu a čistej láske, ktorou sme boli.

Keď dospelému človeku nepomôžu deti vrátiť sa k sebe, k vnútornému dieťaťu, k pravde, pomôže mu staroba, či chce alebo nechce, spraví z neho opäť dieťa. Preto mnoho starých ľudí sa chovajú ako malé deti či nosia plienky.

Život je kolobeh, v ktorom sme si všetci rovní. Sme na jednej lodi. Keď sa celý život pozrieme zhora, sme ako mravce. Každý jeden je dôležitý a každý má v tomto mravenisku zvanom život svoju úlohu.

Spolu tvoríme celok. Sme celkom.

Len si to uvedom. Si rovnocenný/á, so všetkými bytosťami na zemi i v celom vesmíre. Len si to predstav, že už v tvojom živote skončilo napätie dokazovania si, že niečo zvládneš či robíš za pochvalu. Nemusíš sa nikomu nikam pchať a ani na nikoho pozerať zhora. Jednoduchšie je to priať pre tých, ktorí sa podceňovali, lebo tí, ktorí sa vyvyšujú, sa ťažko vzdávajú pocitu, že sú niečo viac.

Je to pasca pre ego, žije z toho. Je to ako veľká mäsožravá ryba, ktorá potrebuje stále jesť a to jej dáva silu. Ale tá sila je umelá, lebo nevychádza z lásky, ale pocitu nadradenosti.

Vo svojom strede, v samom/samej sebe, už nemusíš nikomu nič dokazovať. Stačí ti sa iba prijať, taký/á, aký si.

Si rovnocenný/á voči každému jednému človeku. Všetko okolo je veľké divadlo, role, ktoré sme si dali, nálepky či masky, ktoré sme si nasadili. To nie sme my. Schovávame sa a žalujeme na druhého. Vyvyšujeme sa či podceňujeme, každý deň. Dokedy?

Stačilo. Povedz si sám pre seba, sama pre seba, stačilo. Poďakuj sa spätne sa cennú skúsenosť. Všetci sme si to zažili aspoň raz v živote. Buď sme liezli alebo sa vyvyšovali. Poďakuj sa zato a príjmy druhého ako seberovného. Tenkého, tučného, chorého, zdravého, nahnevaného, láskavého, chromého.

dôvera

Všetko to, čo si navzájom robíme, sa deje kvôli láske.

Človek, ktorý sa cíti menej cenný, nehodný, cíti sa nulou, sa snaží, aby získal trošku lásky, od šéfa, priateľov, od druhých. Pochvala, pohladenie, soška, kvety, kadečo na chvíľu zalepí tú veľkú dieru v našom srdci.

Pýta si lásku, ale nevie o tom. Jeho život je boj a neustále naháňanie, ktoré poriadne vyčerpáva.

Ten, ktorý sa nadraďuje si tiež pýta trošku lásky. Chce, aby ho ľudia docenili, chválili, ale to je celé umelé.

Všetko je to o láske. Keď vystúpime z tohto kruhu a začneme sa mať radi, takí akí sme, i so všetkými našimi aj tými temnými vlastnosťami, vtedy nastane obrad o 180 stupňov. Potrebujeme začať oceňovať sami seba. Dať pochvalu sám/sama sebe, nepotrebujeme ju zvonku. Pochvala zvonku je len lacné lepidlo, ktoré sa za chvíľu odlepí.

Pochvala z nášho vnútra sa nikdy neodlepí, lebo už nie sme závislí na druhých. Odlepili sme sa od nich. A začali sme žiť sami pre seba, s vedomím, že nikto nie je viac či menej. S vedomím, že skutočná láska vyviera ako prameň liečivej vody z nášho vnútra.

Táto voda uzdravuje naše srdcia.

Namasté.

Autor Radoslav Zárecký


Od roku 2018 pracujem v Úsmev ako dar a vo svojom voľnom čase robím konzultácie s ľuďmi, ktorí sa vo svojom živote nevedia posunúť ďalej. Všetky články, ktoré som doteraz napísal a stále píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku.

Pin It on Pinterest

Share This

Ak sa ti páčil článok, môžeš ho zdieľať so svojimi priateľmi.