Odklonili sme sa od svojho vnútorného dieťaťa, od svojho srdca, od toho drobca, ktorým sme boli každý jeden z nás a snažíme sa naše deti vychovávať z pozície hlavy.

Z toho čo sme sa naučili, zapamätávali či z toho, čo sa hlboko do nás vrylo. Často krát nevhodné vzorce správania a programy, ktoré si presúvame pri výchove detí z generácie na generácie, z rodiny na rodinu.

Už slovo „Výchova“ je celé na hlavu.

To mohol vymyslieť jedine dospelý človek, tak isto ako dospelí ľudia vymýšľajú osnovy pre deti základných škôl. Pár krát toto slovo výchova použijem, bude slúžiť pre lepšie pochopenie toho, čo chcem týmto článkom vyjadriť.


Človek, ktorí žije v hlave vymýšľa veci pre deti, ktoré žijú v srdci. To sa nikdy nespojí, vždy bude medzi tým priepasť.


Deti sa nerodia preto, aby sme ich my dospelí vychovávali. Deti doslova kopírujú a opakujú správanie svojich rodičov či kamarátov. Dieťa je odraz svojich rodičov. Deti nepotrebujeme vychovávať, stačí, že im ideme príkladom.

Mnoho detí v dnešnej dobe je na telefónoch. Robia len to isté, čo ich rodičia. Odkukali to od nich a tak isto aj žijú. Vyrastú a nevedome robia to isté, čo ich rodičia. Správajú sa tak, rozprávajú, riešia problémy a tak ďalej.

Keď dieťa nadáva, na základe toho je vidieť ako u nich doma prebieha komunikácia. Deti sú čisté stvorenia, plné radosti, smiechu, lásky, energie, kým nie sú vtiahnuté do sveta dospelých.

Dieťa je srdce a dospelý je hlava.

Ani nevieme ako a urobili sme kvantový skok zo srdca, z toho pokoja, ticha, ktoré sme v sebe mali smerom do hlavy, ktorá nevie vypnúť. Milión myšlienok každý deň a nie a nie to utíšiť.

Poznám ľudí, ktorým non stop ide hlava, rýchlo a stále rozprávajú a nevedia vypnúť. A potom po čase, keď zasvieti kontrolka a vypne ich choroba, nechápu čo sa s nimi stalo.

Život iba v hlave je život v nevedomosti, v nepochopení, prečo sa vecí dejú tak ako sa dejú, či v chorobách, bolestiach.

Často krát i vo svojej práci počujem komunikáciu rodiča s dieťaťom. Napríklad včera v potravinách hovorí matka svojej cca 5 ročnej dcére: „Jedz to pekne“. Ako inak sa dá jesť? Dá sa jesť aj škaredo?

Bol som v MHD, kde si dievčatko na celý autobus začalo spievať a matka ho hneď zahriakla, že tu sa nespieva. Pýtam sa sám seba, prečo sa tu nespieva? Prečo ľudia v MHD sú takí zahriaknutí, mračia sa a tvária sa akoby im niekto niečo zakázal.

Tak som si začal spievať sám v MHD a tie deti sa pridali. Matka sa začala usmievať a vyzerala, že už jej to nevadí.

Tým, že nám, keď sme boli malí, bolo takmer všetko zakazované a hovorili nám čo máme a čo nemáme, aký máme byť a aký nie, tak sa do nás tieto programy hlboko vryli a na základe nich a mnohých ďalších vychovávame svoje deti.


Keď chceme „VYCHOVAŤ“ naše dieťa najlepšie ako vieme, začnime pracovať sami na sebe. Dieťa to automaticky od nás odkuká.

Začnime pátrať v sebe, riešiť si nespracované veci z detstva, rozprávajme sa s našimi blízkymi, rodičmi už ako dospelí a spýtajme sa ich nato čo nás zaujíma. Prečo napríklad konali ako konali. Už mnoho krát pri tejto predstave môžeš cítiť hrču v hrdle.

Porozprávať sa s rodičmi o tom, prečo vtedy tak otec pil alebo bola mama taká hysterická. Tieto vecí nám predsa naháňajú hrôzu, tak prečo by sme sa mali do nich vracať.

Stalo sa to, že sme sa prestali medzi sebou rozprávať a to robí veľkú priepasť medzi nami. My potrebujeme zahojiť v sebe tie nezhojené rany, ktoré si každý jeden z nás v sebe od detstva nosíme.

Potrebujeme sa opäť spojiť sami so sebou. S tým miestom v strede hrudníka, kde je ticho a pokoj. Tam, kde žije naše vnútorné dieťa.

Stať sa s ním/s ňou opäť kamarát. Vrátiť sa z hlavy naspäť do srdca. Do tej podstaty, do ktorej sme sa narodili. K tomu, čím sme boli. Lebo tým, že do nášho života začali v detstve zasahovať iní a začali nám hovoriť ich pravdu, stratili sme tu svoju.

Prestali sme si veriť a začali sme sa spoliehať na druhých. Začalo nám záležať viac na ich názoroch ako na našich vlastných. Začali sme riešiť to, čo si o nás druhí myslia, alebo čo povedia. Toto žiadne dieťa nezaujíma, tieto strachy má v sebe iba dospelý človek, lebo stratil sám seba.

O deťoch, výchove i všetkom čo s nimi súvisí dokáže najlepšie hovoriť človek, ktorý sa spojil so svojim vlastným dieťaťom a je s ním v stálom spojení v každodennom živote. Nepotrebuje mať ani vlastné deti, aby toto plne chápal, lebo jeho postoj vychádza zo srdca.

O „výchove“ detí nemôže hovoriť nevedomý človek, ktorý vychováva svoje deti starými a nefunkčnými vzorcami správania či programami hlboko zžitými so súčasnosťou. Vlastne môže a podľa toho si v živote i takých ľudí k sebe priťahuje a to čo učí sa takto posúva ďalej.

My sme vzorom pre naše deti. Neučme ich veci, ktoré sami nerobíme alebo im to hovoríme len preto, lebo aj nás tak učili. Nevnucujme im svoje sny, oni sem prišli robiť úplne niečo iné, ako im my hovoríme.

Nechajme ich žiť, voľne dýchať. Mnoho detí má alergie rôzneho druhu a to len preto, lebo ich rodičia tlačia do vecí, ktoré sami nechcú robiť. Telo sa bráni formou alergie. Deti nemajú alergiu na prírodu, stromy, trávu a podobne. To len my sme uverili veciam, ktoré nám predkladajú iní ľudia. A my už v detstve sme sa naučili predsa veriť viac druhým ako sami sebe.

Od malička zažívame na sebe manipuláciu bez toho, aby sme si to uvedomovali. Po rodičoch, škôlke, školách sa k tomu pridajú večerné správy, vystrašenie od doktorov a už to s nami ide.

Stratili sme sa sami v sebe. Vôbec nevieme kto sme a ani to, čo tu robíme. Zabudli sme na seba. Na usmievavé oči, spontánny smiech, veľa energie, radosť, lásku, bezstarostnosť, plač, úsmev.


Ak chceme, aby naše deti žili alebo začali žiť dobrý život, začnime od seba. My im ukazujeme cestu, tým kým sme my sami. Nečakajme, že sa niečo zmení zmenou prezidenta či novej vlády. Tým sa zmení smerovanie krajiny, ale nie nášho srdca.


Zmena od seba je najťažšou zmenou a zároveň najednoduchšou. Keď sa rozhodneme, že sa na túto cestu vydáme, pôjde to síce pomaly, krok po kroku, ale my sa už teraz môžeme tešiť z procesu, lebo vieme, že sa pomaly približujeme sami k sebe.

Uzdravme najprv vlastné vnútorné dieťa a potom s našimi deťmi nemusíme robiť absolútne nič. Žiadna výchova detí, žiadne usmerňovanie, žiadne dirigovanie. Všetko to skončilo. Prešli sme opäť kvantovým skokom, ale tento krát z hlavy do srdca. Domov.

Držím ti palce priateľ môj, ktorý si v čítaní prišiel až sem. Keď začneš pracovať na sebe a začneš obnovovať vzťah so svojim vnútorným dieťaťom, všetko sa zmení. Každá zmena, ktorú vykonáš vo svojom vnútri, sa okamžite prejaví navonok.

Zlepšíš život nielen sebe, ale všetkým okolo teba. Staneš sa pre nich svetlom, čo na cestu im v temnote svieti.

Svieť a raduj sa zo života 🙂

Ak sa Vám páči tento článok a chceli by ste odoberať najnovšie články, môžete sa prihlásiť tu:

Autor Radoslav Zárecký


Od roku 2018 pracujem v Úsmev ako dar a vo svojom voľnom čase robím konzultácie s ľuďmi, ktorí sa vo svojom živote nevedia posunúť ďalej. Všetky články, ktoré som doteraz napísal a stále píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku.

Pin It on Pinterest

Share This

Ak sa ti páčil článok, môžeš ho zdieľať so svojimi priateľmi.