Ešte donedávna som si myslel, že po troch napísaných článkoch o otužovaní s Martinom, už nie je o čom písať. Mýlil som sa. Noví ľudia prinášajú nové zážitky a skúsenosti. Akoby po každom otužovaní sa posúva latka o niečo vyššie a na mnohé veci sa dá pozrieť novým pohľadom.

V bazéne sa už skoro všetci vystriedali a ku koncu som hovoril jednej žene, ako to dobre zvládla. Povedala mi, že ona je zo seba veľmi sklamaná, že dala ten začiatok, ale akoby už poslednú minútu to nedávala.

Vysvetlil som je, že tu nejdeme na výkon. Tu ideme na počúvanie vlastného tela a svojich limitov. To, že Martin určil čas 3 minúty, neznamená, že je niekto menej-cenný, keď tam toľko nevydrží.

Niekedy máme v sebe toľko programov z detstva, zo života, ktoré nás obmedzujú. To kvôli nim sa nevieme uvoľniť v živote ani v ľadovej vode. Vety typu: „To nedáš, si slabý/á, chlapi neplačú, čo si nejedol? To nedokážeš. To sa ti nepodarí. Spamätaj sa.“

Kladieme na seba veľké nároky a už sa ramená/trapézy v ľadovej vode dvíhajú a dostávame sa do kŕču. Presne vtedy príde Martin k danému človeku, masíruje mu trapézy a hovorí: „Uvoľni sa a dýchaj.“

Prijať ľadovú vodu, ktorá nám akoby zmrazuje telo, je ako prijať neprijateľné, ale ide to. Akoby sa behom sekundy oprostíme od všetkých viet spomínaného typu vyššie.

Sústredíme sa sami na seba, to je ten najväčší dar, ktorý sa v danom momente deje.

Odpadávajú z nás vrstvy naukladaných vecí, ktoré povedali o nás druhí a my sme im tak dlho verili. Lúpeme sa ako cibuľa, až odpadne posledná slupka. Tam si ty, tvoja pravá podstata.

Celý deň 23.8.2020 na workshope v Bratislave som mal v hlave, že dnes sa nekúpem. Mal som náročný týždeň v práci a cítil som sa nejaký bez energie, i keď čas strávený na týchto workshopoch ma dosť nabíja.

Martin mi povedal, že sa môžem postaviť k bazénu a keď to tak budem cítiť, keď ma to tam bude ťahať, môžem ísť. Hlava hovorila nechoď, ale niečo v mojom vnútri akoby robilo kroky k bazénu za mňa. Nádych…výdych, ešte 5x a vošiel som do bazénu.

Asi po 1 minúte som cítil, ako mi celým telom akoby vystrelila energia až do hlavy a v tom momente, všetka únava bola preč. Cítil som sa ako znovuzrodený a to bol presne moment, kedy som mal vyliezť von. Nepočúvol som však svoje telo a ostal som tam asi ďalšiu minútu a pol.

V ten deň som nič necítil, ale ďalší veľmi výrazne. Vyčerpanosť, celkovú únavu počas celého dňa. Prestrelil som to. Išiel som na výkon a zabudol som počúvať svoje telo. Muselo sa to však stať. Bez tejto skúsenosti by som si to nikdy neuvedomil.

Nabudúce, ak sa budem cítiť unavený, mi možno bude stačiť 30 sekúnd a keď budem mať energie na rozdávanie, tak možno aj 5 minút. Nie výkon je dôležitý, ale počúvanie signálov svojho tela. To je cesta ku zdraviu, vitalite, energii po celý deň a spokojnému životu.

Prajem všetko dobré všetkým, ktorí začínajú s otužovaním či touto metódou prijatia života so všetkým čo prináša alebo hocijakou inou 🙂

Autor Radoslav Zárecký


Volám sa Radoslav Zárecký, mám 32 rokov, žijem v Bratislave a pracujem v Úsmev ako dar. Dopredu ma posúva nadšenie, ktoré mi ukazuje správnu cestu, čo sa v konečnom dôsledku ukazuje aj na výsledkoch mojej práce. Články, ktoré tu nájdete, sú všetky z mojich osobných skúseností, môjho života.

Pin It on Pinterest

Ak sa ti páčil článok, môžeš ho zdieľať so svojimi priateľmi.