Žijeme v rôznych programoch, bez toho aby sme si to uvedomovali. Mal som raz veľmi dobrého kamaráta, ktorý o všetkých mužoch tvrdil, že sú hajzli. To len preto, lebo keď bol malý chlapec, ublížil mu muž, ktorého mal najbližšieho pri sebe, jeho otec.

Už vtedy som vedel, že naše kamarátstvo dlho nepotrvá, lebo som takisto muž a kým on žije v tomto programe, určite raz príde k chvíli, kedy ho aj ja sklamem. A tak sa stalo… Má cez 30 rokov a naďalej žije vo svojom programe z detstva a odháňa od seba všetkých mužov i najlepších priateľov.

Na danom príklade mi prišlo najlepšie vysvetliť ako takéto programy fungujú. Viete, čo je na tom najneuveriteľnejšie? Máme ich na sebe kopec, celý Mount Everest, ale si ich vôbec neuvedomujeme. A možno ty, čo teraz čítaš tento článok, počuješ o tom prvý krát a možno nie.

Ako z toho von?

O tom je presne tá „duchovná cesta“ o ktorej sa všade píše. Je to cesta do seba, k svojmu srdcu, kde ležia všetky tie naše bolesti, ktoré si nosíme celý život v sebe, najčastejšie až z detstva. Je to cesta cez uvedomenie si daného programu, následne jeho prijatie – že áno správame sa tak a tak, na základe toho a toho.

Uvedomenie si ich je vôbec prvý krok k náprave. Potom ide akoby všetko samé. Začína tzv. očista duše, náš samých od týchto nánosov, ktoré ovplyvňujú náš život.

Vplyvom týchto programov sa mnoho dospelých stále hnevá na svojich rodičov zato, čo im spravili v detstve. Tie programy sú tak silné a tak silno nás ovplyvňujú, že nám zabraňujú vidieť, že rodičia sa zmenili. Že teraz sú to úplne iní ľudia ako napr. 20 rokov dozadu.

Je to ako, keď sa stretnem s niekým z môjho dospievania, komu som vtedy nesadol. Teraz sa niekde stretneme a vidím, že on sa na mňa pozerá očami spred 15 rokov a nevidí ma teraz svojimi očami súčasnosti.

Nedal mi šancu mu ukázať, že som sa zmenil, že možno som už niekto iný, lebo on má stále svoj obraz. A takto to máme väčšina, bez toho, aby sme si to uvedomili.

Takto máme zafixovaných rodičov, priateľov, kamarátov, manželky, manželov, deti aj kolegov v práci. Hovorí sa tomu aj, že žijeme v minulosti a nevidíme to, čo máme pred očami.

Ja si to neustále vo svojom živote pripomínam a keď zabudnem, život má cez mierne ťukance nasmeruje. Vidieť ich v prítomnosti. Neriešiť to ako sa chovali niekoľko rokov dozadu či pred mesiacom. Dať im novú šancu, na nový začiatok, aby sa mohli prejaviť, akí sú teraz.

Všetci sa meníme a nikto nie je rovnaký, aký býval. Ľudia stále opakujú vetu: Nikdy nevstúpim do tej istej rieky. Priatelia, to sa ani nedá. Rieka neustále plynie, mení sa. Nedá sa do tej istej rieky vkročiť dva krát, lebo ona je už úplne iná, ako bola keď sme do nej vhupli prvý krát.

Keď si začneme uvedomovať programy, ktoré nás ovplyvňujú a začneme sa „preprogramovávať“,  náš život sa začne zlepšovať. Budeme sa v ňom cítiť viac sebaistejšie, viac sami sebou.

Nehodnoťme, nekritizujme a nesúďme druhých. Tiež sa to stále učím, som ako taká loď plávajúca v nových vodách v tomto. Nikdy nevieme, koho máme pred sebou a ak si dovolíme, tohto človeka vidieť novými očami, príde do nášho života viac radosti, šťastia, lásky, porozumenie a pokoja.

Všetkým Vám držím palce, je to dlhá cesta, ale stojí to zato 🙂

Autor Radoslav Zárecký


Volám sa Radoslav Zárecký, mám 32 rokov, žijem v Bratislave a pracujem v Úsmev ako dar. Dopredu ma posúva nadšenie, ktoré mi ukazuje správnu cestu, čo sa v konečnom dôsledku ukazuje aj na výsledkoch mojej práce. Články, ktoré tu nájdete, sú všetky z mojich osobných skúseností, môjho života.

Pin It on Pinterest

Share This

Ak sa ti páčil článok, môžeš ho zdieľať so svojimi priateľmi.