Keď sa nám v živote stalo niečo zlé, ťažké, snažíme sa predtým utiecť. Čo najďalej od toho. Sami si to v tej danej chvíli neuvedomujeme. Keď sa nám tieto ťažké veci stali v detstve, utekáme predtým k veciam, ktoré sú blízke nášmu detskému svetu.

Mnoho detí je obéznych, lebo problémy, ktoré doma zažívajú, sa snažia zajesť. Utekajú k jedlu a po najedení sa cítia o niečo spokojnejší.

S týmito pocitmi z detstva, potlačenými emóciami, hnevom, smútkom, z nás vyrastú dospelí ľudia a každú našu životnú prehru opäť buď zajedáme ako v detstve alebo utekáme dospeláckymi cestičkami k alkoholu, drogám, k pornu, počítačovým hrám, filmom, nákupom, cestujeme čo najďalej od domova a tak ďalej.

Snažíme sa utiecť predtým, čo nás zožiera v našich vnútrách a pritom si neuvedomujeme, že nech utečieme kamkoľvek, tú bolesť si nosíme všade so sebou. Je v našom srdci zapichnutá ako tŕň v prste.

Medzičasom sa stalo to, že ten prvotný potlačený hnev, ktorý máme z nejakej situácie a si nesieme v sebe zopár rokov, niekedy aj celý život, sa z toho hnevu zmenil na nenávisť, dôsledkom čoho netrpia len naši najbližší, naše okolie, ale hlavne my sami.

I preto má mnoho ľudí rakovinu a trpí rôznymi inými chorobami. Sú z našich nevyriešených vzťahov s rodičmi, starými rodičmi, súrodencami, partnermi. Toľko nezhojených rán si nosíme v našich srdciach. Toľko bolesti, smútku, nepochopenia.

Sme chorí z toho, čo sme zažili, čím sme si prešli.

Máme v sebe nezhojené rany a tieto nevyriešené veci z detstva ovplyvňujú naše súčasné vzťahy, ktoré teraz vedieme. Mnoho krát si neuvedomujeme, že ak máme nevyriešený vzťah so svojim otcom, tak si stále budeme priťahovať do života toho istého partnera, svojho otca.

U mužov presne opačne. Ak nemáme vyriešený vzťah so svojou matkou, ak nemáme pochopené, odpustené, stále si do života priťahujeme tú istú ženu. Každá jedna partnerka v živote muža mu zrkadlí jeho vzťah s mamou. Všetky vyriešené i nevyriešené veci, krivdy, pocity, ktoré k nej chová.

Už stačilo utekania. Čím viac utekáme k rôznym činnostiam, tým viac sa cítime vyčerpaní. Myslíme si, že alkohol, jedno pivo, dve, tri, joint, či pozretie si porna, prepchatie sa jedlom, či život v Austrálii, vyriešia naše problémy.

Skutočnosť je taká, že sa po nich cítime šťastní iba na chvíľu a potom je to ešte horšie, lebo to, pred čím sa snažíme utiecť, si nosíme stále zo sebou. Nech sme kdekoľvek.

Všetko si nosíme v sebe.

No a teraz čo s tým? Keď sme si už uvedomili, že utekáme…

 

Základ… Prvý krok je si to uvedomiť. Keď si plne uvedomíme, že utekáme, zrazu sa zastavíme. Otrasie to celým našim vnútrom. Niekoľko rokov utekáme a zrazu sa zastavíme. Bum, prásk, šok. Pre naše vnútro, pre naše telo, prišla zmena, obrat o 180 stupňov.

Celý život bolo niečím živené, zvyknuté, že keď sa cítilo nepohodlne, dostalo injekciu vo forme pohárika, jedla, porna a tak ďalej. Na chvíľu sa cítilo lepšie, všetko bolo zrazu oveľa pokojnejšie.

A zrazu sa zastavíme a nedáme telu injekciu. Čo sa stane? Prichádzajú abstinenčné príznaky.

Väčšia nervozita. Stres. Hnev sa derie na povrch a rastie stále viac a viac. Nenávisť, ktorú sme predtým ventilovali útekmi k všetkým tým veciam, zaplavila celé naše telo, celú našu existenciu.

Prestali sme jej dávať výživu. Prestali sme ju živiť. Tento článok som písal v období, kedy som sám prestal živiť svoju nenávisť a ona sa bráni, skúša rôzne finty. Chcela by pivo, niekam vypadnúť, jedlo, sex, ale ja som sa rozhodol ju už neživiť.  Už ma nemôže ovládať, je bezbranná, je tam sama.

Jediné, čo jej môžem dať, je láska. Môžem ju prijať, objať a poďakovať sa jej, že ma prišla naučiť jej opaku. Tak ako si bez dobrého nemôžeme uvedomiť zlé, bez slnka zamračené, bez sladkého slané, bez smútku radosť a bez nenávisti lásku.

Žijeme vo svete protikladov, bez jedného nie je druhé. Láska i nenávisť sú dve strany tej istej mince.

Na začiatku vzťahu sa dvaja partneri milujú, vezmú sa, majú spolu deti, prežívajú lásku a keď k tomu príde, na rozvodovom konaní si nevedia ani prísť na meno. Nenávidia sa, vykrikujú na seba, klamú sa.

To, čo bola predtým láska, sa zmenila na nenávisť.

Už vieme, že sa pred ňou nedá utiecť. Potrebujeme spraviť presný opak. Namiesto utekania, ju pozvať dovnútra.  Môžeme si nenávisť predstaviť ako nejaké zviera, bytosť, hocičo, čo vás napadne, pre lepšiu predstavivosť.

A tú bytosť, zviera, osobu, nech vyzerá akokoľvek odpudivo, objať ju, pohladiť ju a dať jej lásku. Ja vidím pred sebou obrovskú mäsožravú rybu s poriadne ostrými zubami, ktorá ma chce zožrať. Hladkám ju po ľavej strane hlavy. Je prekvapená, zuby sa jej menia a zaobľujú sa, vyzerá, že váha s tým zožratím.

Prestavme si, že sa nám do nohy zakusne napríklad divý pes. Čo sa deje? Bolí to, však? A teraz skúsme v tej predstave chytiť toho psa za uši a skúsme ho odtrhnúť od našej nohy. Čo spraví? Správne. Zakusne sa ešte viac a tým pádom to aj viac bolí.

Chápete, kam tým smerujem? Ten pes je naša nenávisť, naša bolesť či choroba. Keď sa jej snažíme zbaviť, zakusne sa do nás ešte viac a potrápi nás dvojnásobok času.

Teraz v tej predstave skúsme toho psa pohladiť. Dať mu trošku lásky. Ako sa tvári? I na vás pozerá, či vám nešibe? Predsa on nám ubližuje a my ho hladkáme. Malo by to byť predsa naopak, tak sme to robili celý život. Niekto ublížil nám, ublížili sme aj my jemu. A teraz sa učíme nový spôsob.

Dávame mu lásku.

Čo robí pes? Už sa pustil? Skvelé. Už nám nemá prečo ubližovať, keď mu dávame lásku formou pohladenia.

Vráťme sa k rybe. Kde je? Aaa Nemo, zmenšila sa na jeho veľkosť. Predtým bola veľká ako panelák a teraz je malá ako malíček.

Na mojej tvári úsmev a v srdci väčší pokoj.

Čo vravíš? Tá malá rybka sa mi snaží niečo povedať. Akoby to boli jej posledné slová, predtým než sa úplne vytratí.

Hovorí: „Nikdy som tu nebola, to ty si ma vytvoril. Vytvoril si si vo svojom srdci nenávisť zato, čo sa ti stalo a nosil si ma všade so sebou. Kým si sa snažil pred mnou utiecť, rokmi som rástla až sa zo mňa stala veľká nebezpečná ryba s ostrými zubami. Čím som bola väčšia, tým som bola hladnejšia a ty si uspokojoval moje túžby.“

Už ma nepotrebuješ. Moja cesta je u konca. Prestal si utekať a vyhýbať sa prítomnosti všetkými možnými spôsobmi. Už ma nemá kto kŕmiť, preto sa s tebou lúčim…

Rybka sa rozplynula v oceáne a tým oceánom je láska… 🙂

Autor Radoslav Zárecký


Pracujem v Úsmev ako dar ako sociálny pracovník a vo svojom voľnom čase robím konzultácie s ľuďmi, ktorí sa vo svojom živote nevedia posunúť ďalej. Všetky články, ktoré som doteraz napísal a stále píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ak sa ti páčil článok, môžeš ho zdieľať so svojimi priateľmi.