+421915585875 rzarecky@gmail.com

Kým my dospelí sa pozeráme na pôrod ako na narodenie dieťaťa, kde sprievodným príznakom, že je zdravé, je plač, dieťa to vníma opačne, ako smrť, lebo musí opustiť prostredie tak dobre známe. Zvyklo si tam, kde je.

Malo 9 mesiacov starostlivosti, bolo mu dobre v brušku, dostávalo živiny, pohladenie, lásku, malo všetko, čo potrebovalo. A zrazu sa ocitne v úplne novom prostredí. Muselo opustiť staré, aby prišlo nové.

Nedávno som písal krátky článok na Facebook, prečo sa držíme ako kliešť starých zaužívaných vecí a nevieme sa pustiť do nových. Máme strach z nového, z nepoznaného. Tento strach ide s nami úplne od začiatku, od nášho „narodenia“.

Dieťa v bruchu si je vedomé všetkého, je to čistá duša, ktorá sa inkarnuje sem na zem a ešte stále si pamätá. Vie čo ju čaká, vie, že bude musieť opustiť prostredie, kde mu je dobre, ale i napriek tomu sa hlboko do nášho podvedomia vsugerováva pocit, že lepšie je nám v tom, čo poznáme a preto máme strach v živote vykročiť dopredu.

Tento strach nás v živote drží ako v zajatí. Nevieme spraviť krok dopredu. Opustiť nefunkčný vzťah, nenapĺňajúcu prácu, presťahovať sa, zmeniť priateľov. Stále nám v hlave víria myšlienky typu: čo potom? Čo budem robiť? Čo ak neuspejem? A podobne.

Nepotrebujeme sa vracať nejakými terapiami späť do obdobia, keď sme boli v bruchu. Potrebujeme začať robiť zmeny v prítomnosti.

To znamená, keď máme z niečoho aktuálne strach, tak do ňho vstúpme. Môžeme si strach predstaviť ako vchod do tmavej čiernej jaskyne. Nevidíme čo je vnútri, vidíme len tmavý vchod. Vstúpme doň aj napriek strachu.

Keď vstúpime, zistíme, že tam nie je taká tma ako ju je vidieť zvonka. Zistíme, že tá tma, ten strach bola ilúzia, báli sme sa bubuláka pod posteľou, ale žiadny bubulák tam nebol.

To naša hlava si ho tam vytvorila a my sme tomu uverili. On tam nie je. Pozrime sa pod posteľ, nie je tam. Ani strach, ktorý cítime zo zmeny, ktorú by sme mali vykonať, tam nie je.

To len naša hlava nám cez myšlienky toto predhadzuje, lebo sa cíti dobre v pozícii obete, kedy potrebujeme, aby okolo nás behali, aby sa sami trápili a pod.

Potrebujeme vkročiť do strachu. Začať robiť zmeny od seba, aby mohlo nastať znovuzrodenie za života, ale tento krát vedomé znovuzrodenie. Kedy sa narodíme nie s plačom, ale s úsmevom na tvári.

Do obdobia, kedy sme pochopili dar života. Že ak chceme v živote akúkoľvek zmenu, potrebujeme začať od seba. Potrebujeme opustiť staré, aby mohlo do našich životov prísť niečo nové. Keď sa držíme ako kliešť starých veci, nefunkčných vzťahov a všetkého možného, stagnuje energia, stojíme na mieste, nehýbeme sa. Hromadíme v sebe veci a v tom chaose sa už nevieme orientovať.

Potrebujeme ich vyhodiť, otvoriť okná a pustiť do vnútra čerstvý vietor, novú energiu, ktorá rozhýbe špirálu nášho života.

Pritiahneme si novú lásku, zdravie, šťastie, pohodu, všetko dobré pre spokojný život, len sa potrebujeme rozhodnúť. Konečne sa rozhýbať a začať žiť. Neodkladať veci na zajtra, ale robiť ich teraz.

Žiadne zajtra neexistuje. Jediné, čo máme je prítomnosť a uvedomenie, že to my sami sme tou zmenou, ktorú chceme vidieť v našich životoch. Je to len a len o nás.

Keď začneme od seba robiť zmeny, vtedy sa narodíme znovu. Už nebude dôvod pre plač…

 

Autor Radoslav Zárecký


Stále dokola píšem o láske, lebo všetko je láska. Články, ktoré píšem, vychádzajú z mojich vlastných skúseností, môjho života. Zrkadlia moje vnútro, to kto som a ako sa pozerám na veci okolo seba. S článkami sa môžeš i nemusíš stotožňovať, obe možnosti sú úplne v poriadku 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi